Ako zatýkali nášho dekana ThDr. Michala Mrkvu / 1900 -1970/.
Jozef Habovštiak
V druhej polovici roka 1950 nastala zo strany komunistického režimu veľká vlna zatýkania katolíckych duchovných i spoločenských činiteľov Katolíckej cirkvi. Bola to pomsta za nevydarenú tzv. „katolícku akciu“, ktorej cieľom bolo vytvoriť v bývalom Československu schizmatickú cirkev odtrhnutú od Ríma a podriadenú štátnym a politickým orgánom. Potom podľa vopred pripraveného scenára a potreby mnohých nespravodlivo a hlavne nepravdivo obvinili priamo z protištátnej činnosti, zatvorili do väzníc a dlhé mesiace , ba i roky držali vo vyšetrovacej väzbe za veľmi krutých podmienok.
Iných sústredili do zberných táborov, kde ich potom skúšali, vyšetrovali a súbežne triedili a rozvážali podľa „ závažnosti a nebezpečnosti“ do iných zariadení vrátane väzníc a pracovných táborov. Takéto zariadenia boli v Podolinci, v Močenku, v Hronskom Beňadiku a inde. Veľkú časť duchovných tu držali pod kontrolou s väzenským režimom. Zároveň ich školili a presviedčali o výhodách socializmu, o nutnosti spolupráce a o „záškodníckych krokoch“ Vatikánu. Tí, čo ostali na slobode, zase nikdy nevedeli, kedy pôjdu do niektorého z uvedených objektov a z čoho ich obvinia. Boli to pre nich hrozné obdobia utrpenia z neistoty.
A tak 1. novembra 1950 na sviatok Všetkých svätých o 14 hodine poobede prišli do Krivej na Orave aj po dekana ThDr. Michala Mrkvu. Išlo o vzdelaného, vo svojej pastoračnej práci dôsledného a všestranne sa angažujúceho kňaza najmä medzi mládežou. Bol aj publikačne činný. Ako dekan, bol v úzkom spojení so svojim biskupom Jánom Vojtaššákom a hneď po prechode frontu v júni 1945 ho zatkli prvý raz a držali sedem mesiacov vo väzení v Ružomberku, pretože sa jednoznačne priklonil so svojim biskupom proti niektorým proticirkevným zásahom zo strany nového režimu najmä v oblasti školstva. Išlo najmä o poštátnenie cirkevných škôl.
Druhú akciu 1.novembra 1950 uskutočnili dvaja pracovníci ŠTB z Dolného Kubína na osobnom aute Škoda Sedan. Obidvaja vošli do farskej budovy, kde vyzvali otca Michala, aby ich nasledoval, vraj v Dolnom Kubíne im treba niečo vysvetliť.
Medzitým si ľudia na blízkom cintoríne povšimli podivných pánov v kožených kabátoch i auto, aké vtedy pri farskej budove nikdy nestávalo . Zhromaždili sa okolo neho a hlavne pred neho, aby nemohlo odísť. Aj podľa policajnej zápisnice, krik a správa sa rýchlo rozniesli po dedine a dav sa zväčšoval až na dvesto ľudí. Skúsenejší chlapi sa pokúšali vyšrobovať ventily z pneumatík a prederaviť. Otca Michala sa síce príslušníkom ZNB podarilo dostať do auta, ale pohnúť sa nemohli. Vtedy jeden z nich vystrčil z auta pištoľ a začal strieľať do vzduchu na výstrahu. Medzi zhromaždenými však boli aj frontoví vyslúžilci s niekoľkoročnými skúsenosťami priamo v bojoch druhej svetovej vojny a tak jeden úder po ruke stačil, aby zbraň vypadla. Výstrely prítomných ľudí ešte viac pobúrili. Otca Michala vytiahli z auta za ruky a za sprievodu kameňov hnali auto aj s eštébákmi von z dediny.
Na druhý deň 2. novembra 1950 sa o pol siedmej ráno prihnali do dediny desiatky príslušníkov ZNB na autách i autobusoch. Jedni sa rozbehli po dedine a zaháňali pelendrekmi ľudí do domov. Nepozerali na vek, ani na príčinu prečo sú mimo domu ( Niektorí išli po vodu ku studni /. Ľudí bili a hnali do domov hlava nehlava. Potom prechádzali dedinou vo dvojiciach a fyzicky napádali ľudí aj vo dvoroch ak ich tam videli. Nikto nesmel ani len poodhrnúť záclonu na okne. Do takého domu vbehli a bili pred očami domácich ( Stanislav Tokár, Alojz Tomkuliak/.
Prvý predvoj sa samozrejme hneď vrútil do kostola, kde zatkli Michala Mrkvu priamo v spovedelnici. Odtiaľ ho viedli na faru. Otec Michal pokľakol v kostole pre oltárom, potom sa obrátil ku dedine a veľkým krížom požehnal obec. Dovolili mu narýchlo zobrať si najpotrebnejšie veci. Matku a sestru, ktoré s ním žili na fare držali stranou a mohli sa len s bôľom pozerať ako ho súria na odchod. Odviezli ho do Dolného Kubína a odtiaľ do Žiliny do vyšetrovne ŠtB.
V dedine potom prebiehala razia. Z kostola vyhnali bitkou ľudí, ktorí tam prišli na rannú sv. omšu. Hnali sa na vežu za zvonárom Antonom Olom ktorý akurát zvonil na rannú bohoslužbu. Ozbrojenci to považovali za mobilizačný signál pre ľudí. Antona Oľu však nenašli. Skryl sa na povale kostola pod dosky.
V dedine zatkli asi 40 ľudí podľa zoznamu osôb ktorý mali v rukách. Informácie i mená ľudí im poskytli v noci dvaja „ochotní“ z dediny. Po vtedy dvanásťročného Jána Zaťku prišli na aute do školy v Tvrdošíne / 12 km/. Všetkých sústredili v dome u Janíka pri potoku, kde bola kancelária stavebnej firmy, ktorá riadila reguláciu Krivského potoka. Tam násilím vynucovali priznanie a spisovali zápisnice. Ľudí bili po hlavách a po chrbátoch. Alojz Tomkuliak, vtedy 18 ročný pri tomto násilí stratil vedomie a preberali ho vodou. Po obede odviezli do väznice v Ružomberku deväť osôb: Alojza Holuba, Jozefa Leginusa, Alojza Tomkuliaka,, Jozefa Tomkuliaka, Jána Holuba, Jozefa Gašpera, Jozefa Olu, Jozefa Brtku a Pavla Piatku. Poslední dvaja pracovali ako murári na regulačných prácach miestneho Krivského potoka a boli zo Závažnej Poruby z Liptova. Boli evenjelického vierovyznania. Jána Konfalu zatkli na jeho pracovisku v dielni Štátnych lesov v Oravskom Podzámku.
O dva dni Jozefa Olu a Jozefa Brtku pustili z väznice v Ružomberku domov. Po dvoch týždnoch prepustili ďalších a ostali tam len traja – Ján Konfala, Alojz Holub a Pavol Piatka.
Vyšetrovaní boli každý deň za použitia fyzického násilia, bitím po chodidlách, po chrbáte, sériou zaúch a buchnátov. Zatknutí sa dostali vo väzení do styku so zatknutou skupinou tkzv. Bielej légie, ktorí im dávali pokyny: „ Z ničoho sa nikdy nepriznávajte!“ Cestu domov / 40 km / museli absolvovať peši na zbitých chodidlách, lebo nemali žiadne peniaze. Na Ružomberok sa neodvážili ani len obzrieť a obuv používali len keď išli cez dediny. Úseky medzi zastavanými obcami absolvovali naboso aj keď bol novembrový čas. Spuchnuté a dotlčené nohy v obutí spôsobovali väčšiu bolesť, ako chôdza s bosými nohami po štrkovitej ceste.
Súd s tromi zadržanými sa konal 21.februára 1951 v Dolnom Kubíne, pričom boli obvinení z násilia proti verejnému činiteľovi pri výkone jeho právomoci. Podľa zápisnice zo súdu, spáchali všetci traja čin pre spoločnosť „ pomerne nebezpečný“. Tiež sa tam píše:“ Súd prihliadol aj na to, že vlastne u všetkých obvinených ide o ľudí, ktorí sú v otázke náboženskej ešte stále pod vplyvom tých zakuklených nepriateľov našej ľudovodemokratickej republiky, ktorí vyvolali u nás nepokoje v súvislosti s katolíckou akciou a súd pokladá aj nepokoj v Krivej za dôsledok tohto štvania.“ Súdu predsedal Dr. Pavel Ján Rolko, sudca Okresného súdu v Dolnom Kubíne.
Ján Konfala bol odsúdený na jeden rok väzenia a peňažný trest 5.000 Kčs, Alojz Holub na šesť mesiacov a peňažitý trest 3.000 Kčs a Pavol Piatka na štyri mesiace.
Týmto aktom vtedy dali Krivania najavo nesúhlas s postupom vládnych a politických orgánov proti predstaviteľom Rímsko-katolíckej cirkvi a zaradili sa tak medzi desiatky prípadov podobného druhu, ktoré sa v tom čase odohrali na Slovensku.
Treba pripomenúť, že ThDr. Michal Mrkva bol potom zo Žiliny odvezený do internácie v sústreďovacom tábore v Močenku a neskoršie do Nových Zámkov. Dlhší čas strávil v takýchto podmienkach v Podolinci, odkiaľ ho nakoniec vrátili opäť do Močenku. Prepustili ho až 13. marca 1952, čiže takmer po poldruha roku. Hlavnou úlohou zo strany vládnej moci bolo takýmto spôsobom zlomiť tak jeho, ako aj desiatky iných cirkevných činiteľov a prinútiť ich na spoluprácu v ich proticirkevnej politike. ThDr. Michal Mrkva však ani za mak neustúpil zo svojho kňazského sľubu byť verný cirkvi a svojmu biskupovi. Tretí raz ho zatkli 5.februára 1953 a po dlhotrvajúcom vyšetrovaní v zlopovestnej väznici v Ruzyni ho odsúdili na 12 rokov väzenia za údajnú velezradu a špionáž spolu s ďalšími piatimi / ThDr.Jozef Tomanóczy, Pavel Matis, Jozef Cehula, Štefan Milan, Antónia Smorádková/. Velezrada mala spočívať v tom, že bol spišským biskupom Jánom Vojtaššákom tajne menovaný za jednoho zo spišských vikárov a špionáž, že poskytol svojmu biskupovi niektoré údaje cirkevného a spoločenského charakteru svojho dekanátu. Prepustili ho na amnestiu v máji roku 1960. Celkove strávil vo väzniciach viac ako desať a pol roka. Zomrel v auguste roku 1970 na fare v Oravskom Bielom Potoku po jednoročnej pastoračnej činnosti, ktorú mu po dlhých prieťahoch a dojednávaniach povolili. Pochovaný je na cintoríne v Krivej na Orave.
ThDr. Michal Mrkva / 1900 – 1970/ bol rodákom z Vyšnej Šuňavy v okrese Poprad. Väčšiu časť detstva a mladosti prežil v Štrbe a v Ľubici pri Kežmarku. Teológiu študoval v Prahe, kde ho vyslal spišský biskup Ján Vojtaššák. V pastorácii pôsobil hlavne na oravských farách v Hruštíne, Veličnej a na Bzinách. Medzitým bol niekoľko rokov profesorom bohoslovia v spišskom seminári v Spišskej Kapituli. Pred posledným zatknutím bol niekoľko mesiacov duchovným správcom farnosti v Chmelnici / okr. Stará Ľubovňa/ a v Spišskom Hrušove, okr. Spišská Nová Ves.