Dňa 22.9.2024 bola odhalená pamätná tabuľa pri príležitosti 100. výročia od narodenia spisovateľa, jazykovedca a publicistu Antona Habovštiaka.
Anton Habovštiak sa narodil 22. septembra 1924 v Krivej v typickej oravskej roľníckej rodine a ako opisuje jeho neter v rodine z ktorej dvora vychádzal okrem zimy takmer denne volský záprah, z ovčína sa prihovárali ovce, kotkodákali sliepky a výrazným zdrojom živobytia boli dve kravy.
Základnú školu navštevoval doma v Krivej, kde duchovný Viktor Milan doviedol rehoľné sestričky z Kongregácie sestier Sv. kríža. Mali za sebou vynikajúce pedagogické školenie a ich zásluhou sa viacerí usilovní žiaci dopracovali až k vysokoškolskému vzdelaniu.
Duchovný odkaz Antona Habovštiaka
Náš otec sa narodil na Orave a celý život bol hlboko spätý s oravským prostredím. A aj my sme na našu Oravu chodievali od mala. Cesta do Krivej vtedy ešte trvala aj deväť hodín parnou a len neskôr aj elektrickou lokomotívou a autom bez autostrád sedem až osem hodín. Otec ako aktívny Oravec prenášal to všetko dobré, krásne, mysľou hlboké a vierou pevné, čo mu jeho prostredie vštepilo, všetko to doteraz živé a nasledovania hodné, čo na Orave existuje, do menej poetického či menej priateľského prostredia na Dolniaky. Tým myslím na lásku k prírode, vrchom, poézii, umeniu, piesňam, literatúre, knihám…Prenášal to aj do ďalších rodín, medzi inteligenciu Bratislavy, do umeleckého prostredia, kde pôsobil, do Slovenskej akadémie, do najrôznejších médií… Tie oravské hodnoty – ako som i ja od mala zaznamenávala, vplývali veľmi na našu výchovu a nasmerovanie.
Čo je také najpozitívnejšie je na Orave? Ja som tu veľa začila, no to najpozitívnejšie – to bol otec a jemu podobní ľudia. Preto sa dnes musím pýtať: Kam sa podeli takíto otcovia, takého osobnosti otcovho typu z nášho okolia, takíto dôslední a pracovití vedci, umelci, takíto duchovní vodcovia, národní či
politickí predstavitelia. Prečo nám chýbajú v rodinách, vo verejnom, umeleckom i politickom živote, schopné odovzdávať ďalším generáciám dar reči, jazyka, poznanie najhlbších dôvodov bytia? Kde sú tí, čo učia ako prví svojich synov a dcéry pracovitosti, vytrvalosti, cieľavedomosti, zodpovednosti
za vlastné skutky, čo deťom dávajú nielen všestranné vzdelanie, ale predovšetkým výchovu svedomia, vieru a múdrosť srdca? Kam sa podeli vodcovia otcovho typu, ktorí boli osobnosťami hodnými nasledovania pre hodnoty, ktoré vyznávali, pre príklad, ktorý dávali, a ktorí by pre nás vykonali
obrovský kus práce na poli vedy, umenia, verejného života či Cirkvi?
Ako otec nám dal nesmierne veľa vzdelaním, vedomosťami, ale nezanedbával tú najdôležitejšiu výchovu – ktorou je výchova svedomia, formovanie k vyznávaniu pravých hodnôt. Hodnoty – kresťanské hodnoty – návrat ku koreňom našej aj Európskej identity – si žiada i dnešný tak veľmi pokazený svet, do ktorého sa chceme včleniť a ktorý aj oceňuje tieto hodnoty nášho Slovenska.
Náš otec nás vždy viedol – a časom aj iné deti, svojich čitateľov a všetkých, na ktorých mal dosah v toľkých dielach – ako jeho brat Jozef spočítal – 57 kníh…hľadať zmysel pre pravdu, krásu a poéziu, hľadať skutočný zmysel života. Bol všestranný a preto nemal nepriateľov. pre svoju ľudskosť, vzdelanosť, veľkodušnosť. Tí malodušní a obmedzení majú nepriateľov, vládnu nimi spory a rozdelenia…Ak hovoríme o jeho duchovnosti, pripravoval nás tak na život ako aj na smrť, na lásku i utrpenie. To boli jeho hlavné témy v rozprávkach, príbehoch, v živote. V čase totality to robil takým spôsobom, aby vyjadril pravdy Evanjelia zaobalené v šate príbehov, legiend, noviel, evanjelia v metamorfózach – a to podstatnéživotné pravdy, to potrebné poznanie najhlbších skutočností. Tak podával pravdy zakódované v reči nezrozumiteľnej vtedajšej nepriateľskej moci: Témy Bolesti a lásky, lásky a bolesti, rub a líce – zmysel utrpenia, či vzťah životu budúceho veku, otázky smrti nájdeme v jeho dielach, v jeho najkrajších novelách.
Pýtali sa ma, ktoré diela by som považovala za hodné opätovného vydania: Súborné dielo, ale osobitne príbehy v knižke z 1992 roku Volanie domova – akoby predzvesť príbehu sestry Zdenky, Aj také sú Božie cesty, Mať moja, mať moja, Oravské chodníčky, Sedem slov Spasiteľa na kríži, Za mrakmi je
moje milované slnko, ale aj Spomienky na Antona Habovštiaka. Otec vyrastal v prostredí, ktoré formovali sestry sv. Kríža a kňaz V. Milan. Boli to vzdelané učiteľky a zdravotníčky, ktoré mu zachránili pred smrťou matku a dopomohli mu, aby sa vzdelával v školách, lebo si všimli jeho veľké nadanie.
Len apokalyptické dianie posledného storočia dokázalo zlikvidovať také inštitúcie, ako bol inštitút sv. Kríža – tieto sestry – a nielen ony. Tieto kláštory – a iné podobné boli, ako by sme dnes povedali – medzinárodne a celosvetovo pôsobiace tímy: Františkáni – ochrancovia prírody a Božieho stvorenia,
Uršulínky – učiteľky, Lazaristi alebo Milosrdní bratia – ošetrovatelia, Jezuiti – profesori a učenci, Premonštráti – vzdelaní, neraz aj šľachtici, bohatí, ktorí šírili vedu a kultúru. Boli to po stáročia budované vzdelávacie, charitatívne, humanitné, kultúrne a iné organizácie. Ale komunistickou mocou, deštruktívne
a s nenávisťou, cez nástroje klamstva a násilia boli zlikvidované pod lživými zámienkami, ktorým nerozumní uverili. Otec mal veľký zmysel pre spravodlivosť i lásku a vnímal všetky tieto skutočnosti veľmi citlivo. My sme sa ho vždy vypytovali – ocko, toto nám hovorili v škole, ale ako je to naozaj?
Neverili sme propagande, ideológiám, lžiam, hľadali sme pravdu. Keď sme po otcovej smrti v roku 2004 zostavovali s mamou knižku Spomienky na Antona Habovštiaka 1 , okolo 140 textov, veľmi mnohí prispievatelia považovali za najvýznamnejšie otcovo dielo práve životopis sestry Zdenky,
hoci vnímali jeho prínos pre beletriu, nevšedné jazykovedné dielo – dôkazy, že slovenčina patrí k najstaršiemu jazyku Slovanov na území západného Slovenska, i obrovské vedecké dielo v slovanskom svete. Avšak životopis, ktorý bol podkladom blahorečenie sestry Zdenky, hodnotili ako to najdôležitejšie, čo otec vytvoril. Aj jeho samotného si ľudia vážili najmä pre ľudský prístup k blížnemu, lebo vždy zanechával dojem, že práve vás má rád., ak sa prihovoril, či šlo o bežného človeka i vysokopostavené osoby. Vždy vedel obdarovať slovom, lebo mal múdrosť človeka schopného akceptovať každého, prihovoriť sa tak najposlednejšiemu, ako i tomu na najvyššom
postavení vo vedomí jeho ľudskej dôstojnosti. Aj dielom o sestre Zdenke podal tak veľmi potrebný výklad, kľúč, vysvetlenie pre „rozlúštenie záhad“, hrôz smrti, nádej na stretnutie v nebi. Istota, bezpečie,
pre dieťa až neomylnosť vo vedení životom.. Sám zomrel ľahučko, ako som mu vopred povedala… „Kdeže ty budeš mať času umierať!”, protirečila som mu občas. „Nikdy nemáš kedy, ani na umieranie nebudeš mať. Zľahka sa treba prešmyknúť na druhý svet, potichu. Umieranie a smrť – utrpenie,
manželstvo, bolesť, zmysel utrpenia – základné témy jeho života. Sestra Majka sa o ňom vyjadrila: „osobitne na ňom vnímam zmysel pre utrpenie iných, sociálne vnímanie sveta. Ľudia, čo roky vchádzali k nám v jeho povestiach, esejách a románoch, alebo aj v skutočnosti naživo boli často kadejakí čudáci, chudáci, žobráci, bedári, ľudské trosky, vyvrheli, „odkundesi, ledačiny, niktoši, šiflikári,“ po dnešnom „homelesáci, outsideri, či alkáči“- pre všetkých mal otec vždy pochopenie. Bratranec Juraj, konateľ MTS, sa vyjadril: „V zlej dobe vedel presadiť dobré veci, pretože si dokázal získať lásku ľudí, lebo mal skutočne rád ľudí…. Helena Kordová – Wildeová, spoluväzenkyňa sestry Zdenky sa vyjadrila: „Ja som ho nazvala Milosrdný brat Anton“. Ešte žijem, aby som tu ostala ako svedectvo. Vôbec, on urobil úžasné veci, o ktorých my ešte ani nevieme. To všetko sa ešte musí ohodnotiť. Ja som vtedy sestre Zdenke povedala: „Ty o svojom utrpení musíš hovoriť! Tieto veci si Ty nesmieš nechať pre seba! Svet sa musí dozvedieť, čo si prežila! Ale ty si prežila peklo a celý svet to má vedieť. A bolo by hriechom,
keby to nevedel….Ja sama som bola veľmi tvrdá v odpúšťaní. Sestra Zdenka ma to naučila. Musíš ma naučiť odpúšťať, hovorila som, to je zmysel kresťanského života“.
Na záver odcitujem veľmi trefné slová, ktoré odzneli pri odkrývaní pamätnej tabule 22. septembra 2024 z Knihy syna Sirachovho: „Chváliť nám treba slávnych mužov, našich otcov, ako nasledovali po sebe. Pre
svoju rozvahu stali sa vodcami ľudu a pre svoju zbehlosť v písmach viedli národy. V ich výrokoch sú slová múdrosti; zostavovali piesne a nápevy, písali a prednášali básne. Boli bohatí a obdarení silou; usilovali sa o krásny život a pokojne žili vo svojich rodinách. Všetci dosiahli slávu u svojich súčasníkov, už za ich života ich chválili. Zostávajú vo svojom potomstve, posvätné dedičstvo
sú ich vnukovia; lebo ich potomstvo zostalo verné zmluve a vďaka im – aj ich synovia. Ich potomstvo zostane naveky a ich sláva nezanikne nikdy. Ich telá odpočívajú v pokoji a ich meno žije z pokolenia na pokolenie. O ich múdrosti rozprávajú národy a zhromaždený ľud ich ospevuje. Ako konkrétny odkaz do vašich rodín uvádzam: Doma pri stolovaní, po obedoch – dbajte aj na duchovné pohostenie, na rozhovory, na vykladanie sv. Písma, ako sme to robievali my doma a hovorievali: „Ocko, rozprávaj nám, a povedz, ako to bolo, ako je bolo, ale naozaj? Toto nám hovorili v škole, je to tak? Ale povedz, ako to bolo naozaj! A študujte aj iné veci ako ekonómiu, počítače, IT odbory, dajte nabok mobily,
čítajte, skúmajte, buďte kreatívni! Otca sa opakovane pýtali, prečo si nevybral iný odbor ako filozofiu. A napísal perfektný článok: „Prečo som šiel na filozofiu“. Všetci sa čudovali, prečo ide tam, „kde nič nezarobí“! …Ale on mal lásku k múdrosti, k filozofii. Nech je váš krajan príkladom človeka, ktorý si
vybral múdrosť a miloval najviac múdrosť vedieť milovať a odpúšťať.
MUDr. Anna Kováčová – Habovštiaková, 25. september 2024, Dolný Kubín
Fotografie z tejto udalosti sú tu: https://eu.zonerama.com/FarnostKriva/Album/12102721