Dňa 28. februára 1911 biskup poslal do Krivej nového farára Viktora Milana. Narodil sa 27. decembra 1879 v Ružomberku. Za kňaza bol vysvätený 22. augusta 1902 v Spišskej Kapitule. Ako kaplán pôsobil v Mikuláši, vo Veľkej, v Hybiach a ako administrátor v Lomničke, odkiaľ prešiel do Krivej. Z obdobia jeho účinkovania sa zachoval pre obec veľmi cenný dokladový materiál Historiae domus, kde Viktor Milan podrobne opisuje všetky udalosti, ktoré mali vplyv na dedinu a jej obyvateľov.

Prišiel do starej fary, ktorá vôbec nevyhovovala podmienkam na bývanie. Bola veľmi surová s malými oknami, deravou strechou, a tak svoje účinkovanie začal prosbou u biskupa, aby mu pomohol postaviť novú faru. Biskup mu pomoc neprisľúbil. Keď však prišiel na birmovku a na vlastné oči sa presvedčil o biednom stave budovy, povzbudil kňaza do stavby fary. O výstavbe novej fary sa definitívne rozhodlo 3. septembra 1911.

Plány na stavbu, ktoré robil Imrich Mátik z Ružomberka, vyšli tak, že nová fara bude bližšie ku kostolu, ako bola stará, k čomu sa musela odkúpiť drevenica Petra Špavra. Veriaci sa zaviazali dodať materiál a vykonať potrebné ručné práce. Biskup plány schválil, ale architekt stavebného úradu v Dolnom Kubíne, Štefan Fuchs, navrhol postaviť budovu vyššie od kostola, tesne k miestu, kde bola stará fara. Mátik podľa toho plány znova prepracoval a odovzdal ich farárovi na Kvetnú nedeľu r. 1912. Biskup mu naznačil, aby nestaval nové zadné stavy, ale aby dočasu využíval staré.

Viktor Milan na odporúčanie lekára kvôli zdravotným problémom odišiel do Karlových Varov. Po návrate sa už mohol nasťahovať do novej fary. Ešte bolo potrebné vykopať novú studňu, lebo stará sa musela zasypať. Dňa 12. augusta 1914 prebehla kolaudácia novej fary za prítomnosti kubínskeho architekta Štefana Fuchsa. Biskup Párvy vyplatil Mátika za murárske práce.

27. mája 1912 bola podpísaná zmluvu s Imrichom Mátikom z Ružomberka, že postaví faru za 11 085,99,- Kčs, bez zápražných a ručných robôt. Za ručné roboty mali Krivania vopred zložiť 2 250,-Kčs. Dňa 15. júna sa pristúpilo k stavbe. Medzi farou a kostolom bola krčma a jej majiteľ Jozef Buchbinder (Žid) tiež robil isté prekážky. Odstránili sa staré maštale a na ich mieste začali kopať základy. Pokiaľ našli pevný podklad, základy už mali hĺbku 4m. Hoci spomínaný architekt Fuchs prikázal stavať faru na starom mieste, predsa sa farárovi podarilo presadiť nový schválený plán. Stavebný materiál na faru sa dovážal z Ružomberku a z Istebného (50 tisíc tehál), vápno z Čierneho Dunajca, skaly čiastočne zo starej fary a drevo sa pripravovalo pri vyšnom mlyne. Murárov bolo málo, základy zaplavovala voda, preto sa v roku 1912 nemohla fara dokončiť. Farár musel bývať v školskom byte a nový učiteľ, Ondrej Kovalčík zo Zuberca, býval prechodne v Štipkalovom dome blízko kostola.Nová fara sa ešte nedokončila, keď prišli strašné zvesti o svetovej vojne. Dedina zažila ťažké časy, prišla bieda a hlad. Armáda rekvirovala všetko, od dobytka, až po kostolné zvony, či organové píšťaly.

Viktora Milana veľmi trápilo, že rodičia neprihlasujú svoje deti do škôl. Preto Jozef Cádrik, ktorý sa vrátil z Ameriky, zložil 40 000 korún na štúdium jedného chudobného chlapca. Spoločne našli chlapca Jozefa Daniela a prihlásili ho na Trstenské gymnázium. Postupne sa však podarilo zapísať aj iných žiakov.

Stavba nového kostola

Kostol, ktorý bol v Krivej od roku 1793, stál na močiari, bol veľmi vlhký aj priestorovo malý. Predovšetkým sa žiadala oprava strechy novými šindľami a vybielenie kostola. Viktor Milan však neustále živil myšlienku na nový Boží dom, pretože si uvedomoval, že aj keď sa starý kostol opraví, nebude stačiť. Nebolo to však jednoduché. Situácia nebola jednoduchá. Vojna veľmi poznačila ľudí a všade vládla veľká bieda. Vtedy pomohli ochotní občania obce. František Tokár prejavil ochotu tým, že šiel po celej ČSR kveštovať (robiť zbierku) na krivský kostol. Na tento cieľ sa na hromadách obce hlásili aj ďalší občania (suplikanti). Viktor Milan, po predložení žiadosti biskupovi, poslal žiadosť o povolenie zbierky (začiatkom novembra 1923) na ministerstvo financií a vo februári 1924 obdržal súhlasné stanovisko. Na ďalšej porade sa k Františkovi Tokárovi prihlásili aj Ján Mikuš, Pavol Zaťko a Jozef Tokár. Viktor Milan im zabezpečil zbieracie knižky (za 186 korún), ktoré potvrdil župný úrad v Turčianskom sv. Martine a 24. februára v nedeľu pred večierňou im ich odovzdal. Po modlitbe a požehnaní sa títo chlapi ihneď vybrali po dedine v Krivej zbierať na kostol. Ešte v ten deň vybrali 2 596 korún. Keď obišli väčšiu časť Oravy, išli i ďalej. Dvaja išli do Bratislavskej župy a dvaja do Nitrianskej.   Neskôr sa k nim pridal Jozef Vidiečan a Ján Kožienka. Títo, tzv. suplikanti pochodili s prestávkami väčšiu časť západného Slovenska. Bola to práca ťažká a obetavá. Na svojich cestách museli prespávať v maštaliach, trpeli hlad, biedu, zimu a hlavne veľa potupy. Po uplynutí jedného roka od začatia zbierok, dňa 1. marca 1925 bola zvolaná obecná rada. Porátali sa zbieracie knižky a šeky, ktoré občas zbierači poslali do banky v Trstenej a v Dolnom Kubíne, aby nemuseli pri sebe nosiť väčšiu sumu peňazí a zistilo sa nasledovné: Pavol Zaťko ml. uložil 7 506 korún, Jozef Vidiečan 4 196 korún, František Tokár 5 882 korún, Ján Kožienka 987 korún, Ján Mikuš 5 592 korún a Jozef Tokár-Zemänka 4 777 korún. Spolu to predstavovalo 28 943 korún. Z tejto sumy dostal každý za svoju prácu 10%, ako im to obec prisľúbila. Ján Kožienka svoju výplatu neprijal a ostatní si ponechali iba peniaze, ktoré museli použiť počas ciest na najnutnejšie výdavky. Rôzne poplatky za zbierku a iné výdavky spojené s ňou predstavovali 831, 90 korún. Čistý výnos zbierky bol 25 000 korún.

Už začiatkom roku 1924 povolal Milan z poverenia občanov Stanislava Zachara, staviteľa z Vrútok, aby prišiel do Krivej prerokovať možnú spoluprácu pri výstavbe kostola. Zachar prišiel veľmi neochotne a veľmi dlho trvalo, pokiaľ poslal svoje vyjadrenie. Občania s ním nechceli ďalej spolupracovať a obrátili sa na Ing. Karola Mášu, Čecha žijúceho v Žiline, ktorý v tú dobu staval kostol v Osádke a pripravoval aj stavbu kostola v Zábiedove. Krivania sa boli 2. novembra 1923 v Osádke na kostol pozrieť, preto mali o ňom a o jeho práci predstavu. Keď Karol Máša počul, že v Krivej chcú stavať kostol, ihneď prisľúbil svoju pomoc. Prišiel do Krivej a po viacerých poradách s občanmi sa rozhodlo, že nový kostol bude stáť na mieste medzi starým kostolom a farou. Na tomto mieste však stála krčma a tú bolo potrebné premiestniť. Túto prácu sa zaviazal previesť Máša. Ale pri jednaniach s ním sa stala chyba. Nebol spísaný a podpísaný o nich žiaden záznam. Zdalo sa, že Máša je dobrý človek a staviteľ, preto mu sľúbili aj stavbu kostola a dohodli sa na cene 400 000 korún. Máša však veľmi sklamal. Keď sa mu zdalo, že má stavbu kostola ,,v hrsti“, zanedbával prestavbu krčmy, nechodil na prestavbu dozerať, svojvoľne, bez vedomia občanov, vyberal peniaze z banky. Expozitúra úverovej banky v Dlhej u Hermana Fischera nevyplatila robotníkov a obec s ním ihneď rozviazala všetky vzťahy. Prestavbu Buchbinderovskej krčmy, ktorá sa začala 14. augusta 1924, prevzalo obecné predstavenstvo a do 14. novembra 1924 ju dali do takého stavu, aby sa do nej bolo možné nasťahovať. Medzitým sa obchodovalo v dome Juliány Štelinovej. V stavbe kostola sa však bez staviteľa – odborníka nemohlo pokračovať.

Dňa 11. novembra 1924 bol vypísaný konkurz na staviteľa. Usporiadaný bol v krivskej škole. Do konkurzu sa prihlásili štyri firmy:

1. firma – Matej Murfin a Blaška z Liptovského sv. Mikuláša, ponúkla cenu 648 232 korún 82 halierov,
2. firma – Ondrej Janček z Ružomberka za 476 341 korún 66 halierov,
3. firma – Martin a Michal Gažo z Liptovského sv. Petra za 461 773 korún
4. firma – Ján Kroner z Ružomberka za 391 202 korún a 93 halierov.

Predstavenstvo obce jednalo s Kronerom, ale presvedčilo sa, že je to človek „skrachovaný“ a odstúpilo od neho. Práve vtedy sa prihlásila so záujmom o výstavbu kostola ďalšia firma – Štefan Martoník a Ľudovít Neufeld a po viacerých jednaniach bola s touto firmou uzavretá písomná zmluva, podľa ktorej mal nový kostol stáť 460 000 korún. Biskupský úrad 11. decembra 1924 túto zmluvu potvrdil.

Stavitelia sa dali ihneď do zháňania materiálu a občania pokračovali v zháňaní peňazí. Po zrátaní všetkého, bolo pre výstavbu kostola pripravených 322 000 korún. Peniaze sa nazbierali: z milodarov 120 000 korún, z odpredanej hory na Brehoch za vodou (v roku 1924) 130 000 korún, biskup Ján Vojtaššák obetoval 40 000 korún, kolektori (kveštári) nazbierali 25 000 korún a z kostolnej kasy pribudlo 7 000 korún. Na chýbajúcu čiastku sa obec zaviazala odpredať v roku 1925 ešte kus hory. Na verejnej dražbe v lesnom úrade v Dolnom Kubíne, dňa 3. marca 1925, Slovenská papiereň v Ružomberku odkúpila v Krivej časť obyčajného ročného rúbaniska za sumu 231 000 korún. Týmto spadla občanom Krivej z pliec starosť o financovanie stavby kostola. Medzitým sa celú zimu zvážal materiál a 9. marca 1925, keď prišli prví firemní robotníci, bolo pozvážané pri kostolnom pozemku 350m³ štrku, 300m³ kameňa a 250m³ dreva. Začali sa kopať základy pod vežu a následne pod kostol. Keď už bola časť základov zabetónovaná, Viktor Milan požiadal otca biskupa Jána Vojtaššáka, aby prišiel do Krivej posvätiť uholný (základný) kameň. Biskup prišiel na túto posviacku dňa 10. mája 1925 v pekný nedeľný deň.

Základný kameň sa nachádza na epištolnom rohu kostola (nie veže) v pilieri, hneď nad soklom. Je zo všetkých strán rovnako veľký – 75cm, pochádza z bielopotockej bane. Jeho vypracovanie v bani stálo 300 korún, čo zaplatili a aj s kameňom darovali bielopotockí urbarialisti. Biskup požehnal kameň a pod provizórnym prístreškom pred školou slúžil sv. omšu, pretože sanktuárium starého kostola bolo už zrúcané. Do základného kameňa bola uložená pohľadnica starého kostola, niekoľko drobných mincí a poštových známok ČSR a  spis, ktorý zostavil biskup Ján Vojtaššák.

„Laus Dom“

A fudamento structa sum curis parochi Viktoris Milav, e liberali et benevola collectione ……..

Celý dokument v preklade

Buď zvelebený Bože veliký.

Stavali ma od základov, za starostlivého farára Viktora Milana, z dobrovoľných a láskavých zbierok veriacich, tu doma a vysťahovavších sa do Ameriky, zo skromných podpôr mnohých dobrodincov, v dobe náboženstvu vôbec, zvlášte katolíckemu neprajnej, v roku svätom, totiž jubilejnom: 1925, v treťom roku pápeža Piusa XI., v piatom roku biskupstva Jána Vojtaššáka, v ôsmom roku novej Republiky Česko-Slovenskej nastavšej po vojne svetovej.

Krivá dňa 10. mája 1925 v IV. nedeľu po Veľkej noci. Viktor Milan, farár, Emil Kobella , kánt. učiteľ, Ján Žák, starosta, Štefan Baláž, podrichtár, Jozef Mikuš, kurátor, Peter Zaťko, kurátor, Ján Tomkuliak, kurátor, Ján Lofaj, František Tokár, Ján Štipkala, vdovec, Ján Mikuš, Štefan Tokár, Zaťko Pavel, Pavol Tokár, Ján Štelina, Pavol Daniel, Peter Flontek, Jozef Habovštiak, Pavol Zaťko ml., Ján Daniel, Peter Baranček, Jozef Cádrik, Jozef Hrbka, Fraňo Zaťko, Ján Kľukuľčiak, krstný otec, Mária Zaťko r. Štipkala, krstná matka.  

Zapísané, Krivá dňa 10. mája 1925 na 4 nedeľu po veľkej noci.  

Stavba kostola prebiehala spočiatku veľmi rýchlo. Na stavbe pracovali betonári, z okolia Nemeckého Pravna, Nemci, a tí betónovali základy až po sokel, piliere, chórus a povalu. Pod vedením murárskeho majstra Františka Žemberu (z Bobrovca) šikovne pracovali aj murári z Liptova. Nasledovali tesárske práce, ktoré sa prevádzali pomerne pomaly, preto koncom roku 1925 kostol nebol dokončený a sv. omše sa počas zimy slúžili v starom kostole. Keď bol železobetónový chórus postavený, bola na ňom prevedená zaťažkávacia skúška. Na chórus poukladali veľké množstvo tehál, ale nedošlo k žiadnemu prehybu. Na jar 1926, teda presne o rok, bol kostol hotový. Nasledovali už iba dokončovacie práce a začalo sťahovanie potrebných častí zo starého kostola. Firma Rieger za týždeň presťahovala organ na nový chórus a osadili sa aj nové lavice.

V nedeľu 9. mája 1926 sa v starom kostolíku slúžila svätá omša poslednýkrát. Veriaci so slzami v očiach spievali Te Deum, a tak sa lúčili s časťou svojho srdca, s kusom histórie. Kostolík so šindľovou strechou slúžil veriacim 133 rokov. V ten istý deň preniesol Viktor Milan Sviatosť Oltárnu zo starého kostola do fary, kde bol v strednej izbe oltár a potom, 19. júna 1926, bola Sviatosť prenesená na bočný oltár nového kostola. Rozmery starého kostola boli nasledovné: sanktuárium 4,5 m dĺžka a 7,7 m šírka, kostolná loď 10,6 m dlhá, 9,5 m šírka. Chórus bol podopretý desiatimi drevenými stĺpmi. Kostol bol barokový, s pristavanou predsienkou a vstavanou vežou. Oltár bol neskorobarokový, s usporiadanou stĺpovou architektúrou z polovice 18. storočia. Rozmery nového kostola: výška 33,5 m, klenba 11 m, dĺžka 33,3 m, šírka 12,5.

Hneď na druhý deň začali rozoberať starý kostol. Časť materiálu sa odviezla na cesty, lepšie skaly sa spotrebovali na oporu farského múru, postavením skalného brehu za novým kostolom a časť skál sa použila na výstavbu kaplnky v Rovni. Bočný oltár a kazateľnica boli spálené a hlavný oltár bol Maticou slovenskou uložený v múzeu v Martine. Matica slovenská zaň vyplatila 500 korún.

Viktor Milan bol biskupovi osobne odovzdať pozvanie na slávnostnú konsekráciu kostola v máji 1926. Biskup Ján Vojtaššák bol na kongrese v Chicagu v Amerike, preto bola slávnostná vysviacka kostola v Krivej stanovená na 29. august 1926. Do hlavného oltára boli uložené, v nádobke s priemerom asi 10 cm, relikvie mučeníkov a slovenských patrónov sv. Andreja a Benedikta. Biskup tieto relikvie dostal od Karola Kmeťku – nitrianskeho biskupa.

V deň vysviacky prišlo na sv. omšu asi 10 000 ľudí. Vysviacka sa začala o 8. hodine ráno a trvala do 13. hodiny popoludní. Kolaudácia kostola prebehla dňa 11. septembra 1926 a previedol ju za prítomnosti staviteľov a občanov Krivej Arnošt Mézl, vrchný stavebný štátny komisár z Dolného Kubína, ktorý bol zároveň dozorcom stavby. Oltáre do kostola boli vyhotovené rezbárskym majstrom Ferdinandom Prinottom z Trenta v Taliansku. Prinott zhotovil aj oltárik sv. Antona, kazateľnicu, krstiteľnicu, spovednicu a betlehem. Za tieto práce mu bolo vyplatených 71 800 korún a za dopravu z Talianska 10 000 korún. Na vybavenie kostola obetovali: Ján Mikuš 8 000 korún na tri sochy na hlavnom oltári, Mária Bašticová, r. Kravská 13 000 korún na bočný oltár, občania, ktorí boli v tej dobe v Amerike zaplatili oltár sv. Antona, Valent Lofaj 3 000 korún na boží hrob, lavice zhotovili majstri v Dolnom Kubíne. Jedna lavica stála 590 korún. Kovové časti vyrobil Alojz Tengler z Kovovýroby v Prahe (večné svetlo 4 000 korún, luster 6 000 korún). Farníci v tej dobe kostol odhadli na viac ako 700 000 korún. Staviteľom bolo vyplatené 463 480 korún. Kostol bol postavený v neoromantickom slohu. Z interiérového vybavenia sa už dnes v kostole nenachádza kazateľnica, ktorá stála na mieste, kde je dnes oltár sr. Zdenky, večné svetlo, lustre a zo spovednice je zachovaná len jej čelná stena.

Zdenka Schelingová vo svojom zápisníku píše: „Naším duchovným otcom v dedine je kňaz a kanonik Viktor Milan. On ma pokrstil a učí nás náboženstvo. Je prísny a dôsledný. Pôsobí u nás od roku 1910 a za krátke obdobie už zorganizoval výstavbu novej farskej budovy aj kostola a neskoršie aj školy. Starý kostol bol malý a všetkých nás nepojal. Ale ja som sa v ňom dobre cítila, stisnutá medzi dievčatami, ako v našej izbe.

Nový kostol je veľký, priestranný. My dievčatá, všetky do štrnástich rokov, kľakávame vpredu vľavo pri šrámkoch pred oltárom. Býva nás tam do tridsaťpäť až štyridsať. Na krásnej výmaľbe ma vždy najviac zaujme veľký, nástenný obraz poslednej večere. Apoštol Ján má hlavu na Kristovom pleci a ostatní sedia okolo stola. Jeden z nich chce pánovi Ježišovi čosi povedať. Je ich dvanásť a trinásty pán Ježiš, tak ako nás doma. Často rozmýšľam a poznávam, ktorý z apoštolov sa na koho z dediny, alebo z našej rodiny podobá. Zo traja by sa mi aj pozdávali a najmä jeden je celkom taký, ako ten mládenec u Baláža, ale neviem ako sa volá.

Miništrujú starší chlapci v pekných kamžiach, ktoré im veľmi svedčia. Myslím si, že oni sa len zaúčajú v kostole a keď budú starší, budú určite kňazmi. Aj keď nie všetci, aspoň daktorí. Ako by im to svedčilo. Iste sa dobre cítia tí chlapci pri oltári v takých pekných háboch, celkom vpredu, kde hocikto nemôže ísť. Tam sú pri kňazovi, pri bohostánku, no a kde je kňaz a bohostánok, tam je aj Pán Boh. On všetkým ľuďom pomáha. Keby som bola pri ňom, prosila by som ho, aby pomohol našim rodičom, aby toľko nepracovali a mne a Cyrilkovi lepšie topánky. Tieto sú mi už malé, stískajú mi nohu a niekedy aj nachramujem.

V kostole veľmi rada spievam. Pred svätou omšou sa tetka Zahorka modlí ruženec a potom predspevuje pesničky, ktoré sú nie v žiadnom spevníku. Jój a koľko ich vie a žiadnej knižky nemá. Zo spevníka mám najradšej „K Márii voláme v každej úzkosti…“, alebo „S anjelským pozdravením zvon sa ozýva…“ Vtedy spieva celý kostol, aj chlapi, ktorí sú vzadu v laviciach. A je veľmi pekne, keď spievajú chlapi aj ženy spoločne. Chlapské hlasy mi vtedy pripadajú ako búrka, keď ide z poza Magury.“

Ešte neskončili starosti okolo výstavby nového kostola, už sa Viktor Milan zaoberá myšlienkou postavenia novej školy. Neskôr (1930) priviedol do tejto školy rehoľné sestry Svätého Kríža. (Viac v kapitole Školstvo)

Posledný zápis Viktora Milana v Historiae dómus je zo dňa 8. októbra 1931. Bol menovaný za kanonika a z rozhodnutia biskupa Jána Vojtaššáka odchádza do seminára v Spišskej Kapitule, aby sa podieľal na výchove kňazov. Viktor Milan – veľký dobrodinec, staviteľ a horlivý duchovný otec krivskej farnosti nečakane zomiera dňa 24. marca 1938 v Krajskej nemocnici v Košiciach. Pohrebné obrady sa konali dňa 26. marca 1938 a v tom istom čase sa v Krivej slúžila za neho sv. omša. Jeho telesné pozostatky sú uložené v kanonickej krypte v Spišskej Kapitule. Odkaz Viktora Milana má pre Krivú a jej obyvateľov nesmiernu hodnotu. Neboli to iba stavby materiálne, ktoré po sebe zanechal, ale stavby duchovného charakteru. V Krivej pôsobil v rokoch 1911 – 1931.

Obecné zastupiteľstvo, dňa 24. októbra 1935, zaslalo Vdp. Viktorovi Milanovi list v tomto znení:

„Najdôstojnejší pán, Viktor Milan, kanoník Sp. Kapitule,

Obecné zastupiteľstvo obce Krivá na dnešnom zasadnutí sa jednomyseľne uznieslo vysloviť vám v mene obce Krivej svoju úprimnú vďaku za vašu neúnavnú a obetavú prácu vynaloženú na vkusné usporiadanie našej obce.

Dobre sme pamätlivý toho, aké ťažkosti ste museli pritom prekonávať, aby sa s pomocou Božou dobre dielo vydarilo. Dnes z toho máme všetci, celá obec, úprimnú radosť. S potešením počúvame, že každý našu obec chváli. Už aj v novinkách o našej obci s pochvalou píšu. Tak Slovenský Hlásnik v Košiciach dňa 12. okt. 1935 priniesol článok s nápisom: „Slovenské obce, ktoré by mohli byť vzorom pre iné“, v ktorom medzi viacerými obcami je ako vzorná obec zaradená i naša Krivá. Podobná pochvala našej obce sa objavila aj v iných novinkách.

Nás naplňuje uspokojenie, že v našej obci bolo vykonané kus cieľavedomej a dobrej práce bez toho, že by obec uviazla v dlhoch. Všetko, čo bolo podnikané, bolo robené z rozvahou. Každá investícia bola umiestnená na patričnom mieste. Na tom máte Vy, najdôstojnejší pán kanonik, nehynúce zásluhy.

Akú dôležitú zložku pri väčšej investícii znamená dobré vedenie, to najlepšie teraz vidíme na iných obciach, ktoré tiež investovali, stavali verejné budovy, ale o vkusné usporiadanie sa pri tom nemal kto starať. Peniaze sa minuli, ale estetický výhľad obce povznesený nebol.

Úctive Vás prosíme, ráčte láskave prijať od nás skromnú, ale úprimnú rozpomienku a vďaku.“

Podpísaní všetci členovia zastupiteľstva obce.

Dňa 28.2.2011 sa konala v Krivej ďakovná sv. omša pri príležitosti 100. výročia príchodu vdp. Viktora Milana do obce.

Po odchode vdp.Viktora Milana z Krivej farnosť dočasne spravoval dlžiansky farár Jozef Zastko a nedeľné bohoslužby konal vdp. Anton Žákovič, trstenský františkán, ktorý bol v tom čase práve prijatý biskupom do diecézy. Ešte v roku 1931 dostal od biskupa poverenie pre správu farnosti v Krivej bobrovský farár, Aladár Polačík. Keď sa ho už krivskí veriaci chystali slávnostne prijať, kvôli zdravotným dôvodom sa vzdal svojho dekrétu. Otec biskup potom požiadal o správu farnosti Krivá, v tom čase vrbovského pána farára, Jozefa Hohola.