Dňa 29. októbra 1957 sa v Krivej v rodine Pavla Chmelára narodil piaty syn. Pokrstili ho v miestnom kostole a dostal meno Alojz. Rástol pod starostlivým dohľadom rodičov a spolu so súrodencami im pomáhal pri poľných prácach i v domácnosti. Základnú školu začal navštevovať v Krivej. Tu sa na hodinách náboženstva pripravoval na prijatie ďalšej sviatosti – Eucharistie.

Ticho a pozorne počúval slová rodičov i duchovného otca Juraja Čierneho, ktorí mu boli prvými ohlasovateľmi viery a modlitby. Nasledovala škola v Dlhej nad Oravou a neskôr gymnázium v Trstenej. Tu sa mal Alojz definitívne rozhodnúť pre budúce celoživotné povolanie. Vtedy si spomenul, ako sám hovorí, na rodičov, na otcov i matkin príklad tichého, obetavého i nábožného života. Spomenul si na túžbu „hlavy“ rodiny, ktorú iba jedenkrát v živote spomenul pred Alojzom,  čo vyjadril jednoduchým presvedčením : „Ty pôjdeš do seminára.“ Neodporoval. Dovtedajší prežitý život mu dával za pravdu, že toto rozhodnutie  bude správne. Zároveň Alojz podotkol: „Zažil som veľa lásky od krivských ľudí, veľa dobroty, čo len v ich pozdravoch na ulici. Ľudia sa mali radi, všetci boli ako jedno spoločenstvo. A prijatá láska, ako dar od Boha, i keď cez ľudí, je výzva opätovať ju..“. Spomenul si aj na pána farára Čierneho, na príklad jeho obetavej práce: „Vídal som ho od malička až po môj 21. rok života. Nikdy na fare nezaháľal. Vždy sedel pri stole a pracoval. Ticho a práca boli jednými z prvých Pánových ponúk ku kňazstvu…“

Prijímacie skúšky na teológiu po skončení strednej školy však dávali tušiť, že to nebude vôbec jednoduché. A veru ani nebolo. Miest v seminári bolo málo a prihlásených veľa. Alojz musel pretrpieť sklamanie, keď mu prišiel list, že ho do seminára nezoberú. Nespojil však bolesť so smútkom a beznádejou. Naopak, vedel, že je to jedna zo skúšok, ktoré mu pripravil Pán. Ozbrojil sa nádejou, ktorú v ňom podporil aj vdp. Andrej Štelina slovami: „Alojz, keď chceš byť kňazom, tak ním budeš.“ Treba však dodať, že až vyjadrenie cirkevnej vrchnosti dá chlapcovi istotu, že ho volá Boh.

Alojz po skončení strednej školy pracoval pol roka v Tesle Orava v Nižnej, odtiaľ narukoval na vojenčinu. Ďaleko od rodičov a priateľov, ale nikdy nie ďaleko od Pána Ježiša. Nosil ho v srdci i v malej knižke Evanjelií v náprsnom vrecku vojenského odevu. Túžba stať sa Jeho služobníkom mu pomáhala prekonávať týždne i mesiace dlhej vojenskej služby v Mariánskych Lázňach a v Sokolove (západné Čechy). Tu nebola možnosť na štúdium. Plnenie vojenských povinností bolo teraz jeho prípravou na povolanie. Pán Boh mu vždy požehnal niekoľko minút ráno na prečítanie úryvku zo Svätého Písma a rozjímanie nad ním. K tomu sa pridružila každodenná modlitba a asi jedenkrát do týždňa svätá omša, ktorú vždy spojil s prijatím Eucharistie. Alojz si na tieto roky spomína: „S vierou a nádejou som žil u motostrelcov i delostrelcov. Aj to bola Božia vôľa. Človek sa naučil väčšej disciplíne i spoznal ešte viac život, v tomto prípade život mladých mužov.“

Po skončení vojenčiny hľadal takú prácu, aby mal voľný čas na štúdium a svätú omšu. Boli to pracovné miesta slabšie platené a práca skôr vonku, ale vyhovovali potrebám prípravy na povolanie. Čas potrebný na štúdium hral veľkú úlohu. Veľmi mu pomohlo, že od 18-tich rokov rozjímal nad Svätým Písmom, čo bolo zároveň aj štúdiom. Samozrejme, že duchovní otcovia, ktorí ho k tomu pobádali, učili ho Božie Slovo uvádzať aj do života, lebo: „ …Pánovo Slovo s katechizmom sú hlavným zdrojom životnej múdrosti pre kresťanov – katolíkov.“  Alojz sa namáhal. Možno niekedy aj viac ako bolo treba a ako to chceli predstavení.

Avšak cieľ – kňazská vysviacka, bol už na dosah ruky. Dostal sa k nemu z Božej milosti. Musíme spomenúť aj kňaza Jána Augustína Beňu, z hnutia Nazaret. Tento sa Alojza v spomínanej ťažkej situácii ujal, zabezpečil mu kňazskú výchovu, všetko potrebné pre štúdium a  zaručil sa pred biskupom J. Korcom za neho, že môže byť vysvätený.

Tak prišiel rok 1982. Vtedy ešte otec biskup, dnes otec kardinál J. CH. Korec vysvätil nášho brata Alojza za kňaza.

Naplnila sa tak jeho túžba. Spomína:  „Pri vysviacke som vôbec nemyslel na svoje okolie, ani na svojich najbližších, či priateľov, ktorí nemohli byť prítomní, keď som v súkromí kľačal pred otcom biskupom. Myslel som len na veľkú závažnosť kňazského povolania, že je to na celý život. Vedel som, že sa naplnil len jeden mýľnik na ceste, ktorou budem kráčať ďalej. Že je to len začiatok ťažkej a zodpovednej práce pre záchranu duší. Zatiaľ však bolo treba iba čakať.“

Spolu s vysviackou zobral Alojz na seba ešte jedno bremeno – mlčanie o jeho novej sviatosti. Pokračoval stále v zamestnaní ako cestár a neskôr ako skladový robotník v Tesle Orava v Nižnej. Ani rodičia, ani bratia, či priatelia z dediny nevedeli, že vedľa nich býva a stretáva sa s nimi kňaz. Duchovný otec Chmelár spomína:  „I môj otec sa až pri Pánovi v nebeskom raji, ako dúfam, že tam je, mohol dozvedieť, že má doma syna kňaza.“ Ako zvieralo srdce synovi, keď otcovi nemohol povedať, že jeho túžba je naplnená. (Otec odišiel na večnosť v roku 1985.)  Pracoval v zamestnaní, pomáhal doma matke i bratom a v súkromí si plnil povinnosti kňaza a čakal..

Prišiel rok 1989, čas čakania sa naplnil. Otec biskup František Tondra zavolal Alojza k sebe. Overil si skutočnosť jeho vysviacky, ktorú mu neskôr potvrdil aj kardinál Korec. Otec našej diecézy potom odoslal jeden list s oznámením o prijatí sviatosti kňazstva do Krivej (bolo ju potrebné zapísať do krstnej matriky). V druhom bol dekrét o nástupe do kňazskej služby vo farnosti Liptovský Michal, spojenej v tom čase s farnosťou Lúčky pri Ružomberku.

Alojz ďalej hovorí: „Keď som priniesol doklad pánu farárovi J. Kaučiarikovi do Krivej, s veľkou radosťou mi povedal, že dvanásť rokov nebol na dovolenke a práve teraz chcel ísť, ale nejde, budú primície.“

Vdp. Jozef Kaučiarik prečítal biskupský list veriacim Krivej v kostole 12. augusta 1990 a 26. augusta 1990 sa konala slávnostná svätá omša. Slúžil ju Alojz Chmelár, ďalší krivský novokňaz. Hovorí: „Mal som veľkú trému, ale pomáhali mi moji oltárni spolubratia, duchovní otcovia Jozef Kaučiarik a Eugen Ďubek.“ Svätej omše sa zúčastnili aj dekan Ladislav Zajac, krivský kňaz pôsobiaci v trnavskej arcidiecéze.

Po Lúčkach a Liptovskom Michale, kde bol duchovný otec Alojz 10 mesiacov, nasledovali ďalšie tri kaplánske roky v Rabči, potom prišiel dekrét a vdp. Alojz prichádza do farnosti Štrba, ktorá sa nachádza v krásnom prostredí Vysokých Tatier. Tu pôsobí dodnes. Alojza trápilo, že v obci Tatranská Štrba, v jeho filiálke, nie je potrebný a odpovedajúci Boží stánok, a tak sa s Božou pomocou  pustil do veľkého diela – postaviť v tejto obci nový kostol. V súčasnom období ( r. 2011) ho  veriaci pod vedením pána farára Chmelára dokončujú  a ako on sám hovorí: „Už teraz býva kostol plný a slúži okrem vysluhovania sv. omší aj na široké duchovné či pastoračné aktivity.“  

„Nech to všetko čo som prežil,“  hovorí na záver kňaz Alojz,  „slúži len jednému cieľu – tomu, ktorý mi dnes už zosnulý duchovný otec J. Kaučiarik vybral ako motto na primičný obrázok: ´Nie nás, Pane, osláv, nie nás, ale svoje meno …´ (Ž 115)

Ďakujem svojim rodákom za lásku, ktorou ma obklopovali v rokoch môjho detstva a mladosti. Bola to výchova k láske. Tou sú ľudia z Krivej známi. Láskou vo forme srdečnosti, veselosti, ale aj vážneho záujmu o človeka. Ten dnes potrebuje toho viac ako financie, či iné veci…

         A dovoľujem si odkázať našim ľuďom, aby sa to, za pomoci svojho kňaza, sami stále učili a privádzali k tejto činnosti príkladom, slovom i modlitbou i svoje deti. Lebo na svete sme skutočne veľmi krátko… . Len toto má cenu. Tu i Tam. Za lásku v podobe služby a odpúšťania budeme potrestaní alebo odmenení…

         Tak nech sa Vám na Vašej ceste darí a Slovo Božie nech rozozvučí srdcia veriacich, ktorí mu budú načúvať a skutkami naň odpovedať.