Kňazi – rodáci

Vdp. Peter Tomkuliak (1838-1894)

tomkuliak

Narodil sa v Krivej 29. júna 1838. Jeho otec bol učiteľom a prevdepodobne aj organistom a kantorom (tak to vtedy bývalo zvykom). Základné vzdelanie Peter získal v rodnej obci a päť tried gymnázia ukončil v Levoči. Ďalšie dve triedy gymnázia, šiestu a siedmu, mal spojené a absolvoval ich už ako seminarista v Spišskom Podhradí. Pretože „bojoval“ za Slovákov, bol zo seminára vylúčený. Odišiel do Banskej Bystrice, kde v tej dobe pôsobil biskup Štefan Moyzes, tiež veľký ochranca Slovákov. Tu chcel pokračovať v štúdiách. Keďže v seminári nebolo voľné miesto, Petra doporučili na súkromné štúdiáš do Liptovského sv. Michala k tamojšiemu vdp. Hýrošovi. Peter v Bystrici úspešne zvládol záverečné skúšky a dňa 20. októbra 1863 bol vysvätený za kňaza. V nasledujúcich rokoch bol kaplánom v Jastrabej a v Kremnici. V roku 1869 sa stáva profesorom kanoníckeho práva a dejín v banskobystrickom seminári. Profesorské rigorózum získal v Prahe. V čase silnej maďarizácie, keď sa zrušili tri slovenské gymnáziá a zatvorila sa Matica slovenská (1875), Tomkuliak sa neohrozene stavia na stranu Slovákov a podporuje ich všetkými svojimi silami aj proti vôli vtedajšieho biskupa Ipolyiho. Peter Tomkuliak v Ríme na audiencii u pápeža Leva XIII., Svätému Otcovi povedal: „Najsvätejší Otče, som profesor práva kanonického na seminári banskobystrickom v Uhrách a nevedel som školské prázdniny stráviť užitočnejšie ako do Ríma ísť, Rím vidieť a nadovšetko Tvoju Svätosť zhliadnuť a požehnanie prosiť pre seba, pre príbuzných a priateľov, a mám – li takých, i nepriateľov mojich.“ Pápež ocenil Petrovu duchaplnosť, vtip a medzi iným povedal: „V Uhorsku majú ducha opravdive apoštolského, lebo i pre nepriateľov prosia požehnanie.“ V roku 1878 prešiel do pastorácie. Stal sa farárom v Detvianskej Hute s množstvom farníkov roztrúsených po lazoch. Tu začal Peter posledný, ale najplodnejší úsek svojho života.

Začiatky boli ťažké. Svojou trpezlivosťou však získaval ľudí na svoju stranu. V septembri 1882 sa mu podarilo v obci zorganizovať prvé misie. Zároveň Tomkuliak rozvinul vo svojom pôsobisku rozsiahlu ľudovo-výchovnú prácu. Kupoval a objednával slovenské knihy a časopisy, bol milovníkom cirkevného spevu a hudby a viedol k tomu aj veriacich.

V roku 1888 na sviatok Nanebovzatia Panny Márie sa ľudia  prebudili do rána, keď úroda (aj tak nikdy nie bohatá) bola celá pod snehom. Ľudia v kostole plakali nad budúcim hladom. Peter Tomkuliak obrátil mysle svojich farníkov na Pannu Máriu. Pri tej príležitosti vyslovil sľub, že tento sviatok si budú každý rok slávnostne pripomínať. O rok neskôr sa v kostole objavil zásluhou Tomkuliaka nový obraz Nanebovzatie Božej Matky (v kostole je dodnes) a Nanebovzatá Panna Mária sa stala patrónkou hutianského kostola. Vdp. Peter Tomkuliak zomrel 30.9 1894 vo Zvolene a pochovaný je v Detvianskej Hute.

Bol významným spolupracovníkom Literárnych listov, ktoré vychádzali od roku 1891 ako súčasť tzv. Osvaldovej družiny. Svoje kázne publikoval v časopise Kazateľ a svoje homilitické úvahy v Osvaldovej Kazateľni. Tomkuliak sa tu predstavuje ako kňaz hlboko a úprimne presvedčený o viere a jej pravdách.  Aktívne publikoval v Katolíckych novinách. Najväčšia je séria článkov pod názvom Misie (boli uverejňované celých 12 rokov).

Z jeho ďalších prozaických diela nachádzame príbeh s didaktizujúcou tendenciou: Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak i na zemi. Náboženský časopis Cyril a Metód uverejnil jeho príspevky: Nevinné radovánky Vianočné a náučný príspevok Niečo o štepení stromkov.

Známa je jeho pokusná reforma cirkevného spevu. V roku 1886 podnietil akciu, ktorá sa mala stať začiatkom procesu vedúceho k zostaveniu a vydaniu spevníka katolíckych piesní, aký už mali aj iné cirkevné národy. Na zabezpečenie akcie mal slúžiť spolok pod názvom – Apoštolát pre cirkevný spev. Tomkuliak  napísal článok: Kto nábožne spieva, dva razy sa modlí. V roku 1887  uverejnil spolkové stanovy. Jeho úsilie vtedy nemalo úspech, ale v roku 1892 ho obnovuje. V Katolíckych novinách uverejnil článok: Vyzvanie na poradu o speve cirkevnom. Založil spolok duchovných i organistov na zveľaďovanie spevu,  Apoštolát pre cirkevný spev. Význam apoštolátu videl v organizovaní práce na vydaní jednotného kancionálu. Svoju snahu už dokonca nedotiahol. Prekazila mu ju náhla smrť. Tomkuliak prejavoval aj národopisné záujmy. Osobitne cítiť z jeho článkov lásku k rodnému kraju – Orave. Oravský ľud považuje za  udatný, krásny a maľovaný. Chváli aj oravské domy, ktoré poskytujú ľuďom zdravé bývanie. Hodnotil aj prírodu a ľudí na Detve. Medzi dobré vlastnosti detvianskeho človeka počíta humor, vtip a nadanie na rozličné remeslá. Bol členom Matice slovenskej, Živeny a členom výboru Spolku sv. Vojtecha. Poskytoval finančnú pomoc národnobuditeľkým inštitúciám a akciám: gymnáziu v Kláštore pod Znievom, Spolku sv. Vojtecha, prispel na postavenie pomníka J. Fándlyho. Za svoje peniaze predplatil rodákom časopisy Hlásnik a Zora.

O Petrovi Tomkuliakovi nám vypovedá kniha od Eduarda Gombalu, ktorá bola vydaná v roku 1994 pri spomienke na Petra Tomkuliaka z príležitosti 100 rokov jeho úmrtia. V tejto knihe autor podrobne opisuje jeho život a dielo. Peter Tomkuliak je pre Krivú a jej rodákov svetlým vzorom. Aj keď ho osobne nikto z dnes žijúcich občanov Krivej nepoznal, vieme, že bol výnimočným a vzácnym človekom. Petrovi Tomkuliakovi bola v roku 1992 odhalená na krivskom kostole pamätná tabuľa. Občania Krivej sa zúčastnili 8.10.1994 spomienkovej slávnosti na Petra Tomkuliaka v Detvianskej Hute. Pri tejto príležitosti celebroval sv. omšu biskup Rudolf Baláž, ktorý Petrovi Tomkuliakovi odhalil pamätnú tabuľu aj na kostole v Detvianskej Hute. Na pomníku jeho hrobu je nápis: Tu odpočíva v Kristu Pánu zosnulý, najhorlivejší farár a kňaz Peter Tomkuliak.

 

Vdp. František Bleskáň (1846-1917)

Narodil sa v Krivej 3.septembra 1846. V roku 1873 ukončil bohoslovecké štúdia na univerzite v Budapešti. V pastoračnej činnosti pôsobil v Lakšárskej Novej Vsi, v Topoľčanoch, v Holiči, a od r. 1881 až do konca života v Budapešti. Bol zástancom slovenského národa. Pre slovenskú menšinu v Budapešti prekladal z maďarčiny. Zostavil a preložil viacero modlitebných knižiek a náboženských spevníkov a prispieval do náboženských časopisov.

Z jeho diel vyberáme: Štepná záhradka (1882,1909), v ktorej sa nachádzajú dojímavé nábožné modlitby pre katolícky ľud. Dielo vyšlo v Budapešti (443 strán). V roku 1890 boli vydané Modlitby ranné a večerné a v roku 1909 v Budapešti vyšla kniha Hora kalvárska.  Zostavil rozsiahlu zbierku rozličných cirkevných piesní k službám božím s názvom Veľká fialka ľúbeznej vône (1892). Medzi jeho ďalšie diela patria: Kniha svätých ružencov alebo Návod ako sa modliť 50 rozličných sv. ružencov. Nebeský budíček duše kresťanskej s vrúcnymi modlitbami k spasiteľnému pokániu a nábožnosti z r. 1899 (262 strán) a Duchovné jadierko modlitieb.

Publikoval aj drobnejšie príspevky. V nich pranieroval liberalizmus, ktorý v Uhorsku našiel žírnu pôdu. Brojil proti nedemokratickým volebným praktikám, kritizoval Bánffyho i jeho vládu za ľahkomyseľný postoj k šíreniu protináboženských bludov. Bol uhrofilom a prívržencom Maďarskej Zičiho ľudovej strany, vo viacerých článkoch uverejnených v časopise Kresťan (1895) za ňu agitoval. Zomrel 15. júna 1917 v Budapešti.

 

Vdp. Ján Schelling (1906 – 1972)

schelingj

Dňa 2. februára 1934 bol za kňaza vysvätený Ján Schelling, syn Jána a Johany rod. Ťapákovej. Študoval na gymnáziu v Trstenej, v Levoči a teológiu v Spišskej Kapitule. Historia Domus v súvislosti s jeho primíciami uvádza: „Pretože to bol po dlhej dobe opäť krivský rodák, ktorý bol vysvätený za kňaza, bola radosť celej obce veľmi veľká. Ešte väčšia bola vtedy, keď primície za nového kňaza prišiel odbaviť Viktor Milan, ako bývalý krivský farár. Celá obec ho slávnostne privítala. Všetci občania ho čakali pred kostolom a Mária Leštinská, žiačka krivskej školy, mu predniesla veľmi peknú báseň, ktorú zložil Jozef Hrbka. Viktor Milan mal potom nádhernú kázeň a vo svojich slovách nezabudol podotknúť, aby podľa možností dalo čo najviac rodičov študovať svoje deti, aby tak dedina rástla a s ňou celý slovenský národ.“

Ján Schelling kaplánoval na Spiši a v Oravskom Veselom, odkiaľ 16. júla 1936 prichádza  na Huty. Cirkevné objekty, kostol, faru a školu nachádza v „žalostnom“ stave. Púšťa sa do opráv. V roku 1938 bola na kostole položená nová plechová (zinková) strecha, opravené betónové piliere, betónová podlaha v sakristii, opravené a vymaľované boli všetky okná a dvere. Aj fara zaznamenáva v tejto dobe veľa zmien: nová eternítová strecha, vymaľovanie celej fary vrátane okien a dverí, nový oporný múr. Bokom pri opravách neostala ani škola. Prestavaná bola jedna celá stena, pretože bola zničená hubou. To boli na tú dobu nevídané aktivity, ktoré Ján zvládal popri svojej dušpastierskej činnosti. Prevádzanie týchto opráv vyžadovalo veľkú starostlivosť, prácu i námahu, ale i viac hmotných obetí veriacich. Tí prispeli svojou prácou i peniazmi.  Veriaci Hút  zároveň udržiavali rímskokatolícku 4-triednu školu a štyroch učiteľov, čo sa zabezpečovalo výberom cirkevnej dane.  4. marca 1939 odchádza Ján Schelling za správcu farnosti  Liptovský sv. Kríž so slovami: „Svoje doterajšie ovečky odovzdávam môjmu rodákovi, Vdp. Andrejovi Štelinovi. Prajem mu, aby mu Pán Boh pomáhal a požehnával jeho prácu v tunajšej vinici Pánovej.“ Tieto vety sú vedené ako jeho posledný zápis v Histórii Domus hutianskej farnosti.

V Liptovskom sv. Kríži bola v tej dobe veľká evanjelická komunita. Pastoračná činnosť tam bola ťažká. Justína Zaťková, ktorá sa tam z Krivej  vydala, často pomáhala pánovi farárovi na gazdovstve a ako hovorila, niekedy bolo v kostole tak málo ľudí, že musela aj miništrovať. Veľmi ťažké časy prežil Ján cez vojnu, keď prechádzal front a v dedine boli Rusi aj Nemci. Výhodou bolo, že vedel čiastočne nemecky a tak mohol chrániť svojich veriacich. Jedného dňa sa na fare ukrýval ruský vojak. Keď prišli Nemci, ktorí dostali o Rusovi hlásenie, tento sa stačil ukryť iba za dvere a počul, ako pán farár Nemcom povedal: „Nie je tu žiadny ruský vojak a keby aj bol tak to radšej zastreľte mňa ako jeho.“ Po rokoch prišiel tento vojak na Oravu a hľadal „Báťušku“. Keď sa stretli povedal: „Toto je človek, ktorý mi zachránil život.

Z Liptovského sv. Kríža  prechádza do nového pôsobiska v Oravskom Podzámku s filiálkou Dolná Lehota (Lihôtka). Od roku 1948 okrem sv. omší vo farskom kostole  mával aj sv. omše v hradnej kaplnke sv. Michala  archanjela.

Trápilo ho, že niekedy nestihne vo filiálke zaopatriť „odchádzajúceho“ človeka. Poprosil preto Michala Škaru, aby mu pomohol „zohnať“ auto. Michal napísal prosebný list do Ameriky bratovi sestry Zdenky  – Jánovi Schelingovi. Ten mu v krátkom čase odpísal, že sa mu podarilo dať dohromady potrebnú sumu peňazí a vdp. Ján si tak mohol zaobstarať auto. Jeho túžbou bolo v Lihôtke postaviť kaplnku, alebo zohnať nejaký vhodný priestor na slúženie sv. omší, aby jeho farníci nemuseli pešo dochádzať na bohoslužby do Oravského Podzámku. Aj tento cieľ sa mu podarilo naplniť. Starú školu v Lihôtke sa s veriacimi a pomocou Božou podarilo upraviť na tento účel. Vdp. Ján Schelling zomrel v roku 1972 v Dolnej Lehote a pochovaný je v Krivej.

 

Vdp. Andrej Štelina  (1907 – 1983)

stelina

Narodil sa 11. novembra 1907 v roľníckej rodine v Krivej. Jeho rodičia pracovali na gazdovstve, no napriek tomu sa snažili, aby sa mu dostalo vzdelania. V roku 1920 skončil rímskokatolícku školu v Krivej a začal navštevovať gymnázium v Trstenej, neskôr v Levoči, kde spolu so svojimi spolužiakmi – rodákmi Jozefom Mikušom, Jánom Schellingom  a Jozefom Danielom prispievali (r. 1929) svojou počiatočnou literárnou tvorbou do Zborníka literárnych prác kruhu Jána Francisciho (Jozef Mikuš bol jedným z členov rady tohto Zborníka).

Po ukončení bohosloveckej fakulty v Spišskej Kapitule bol v roku 1931 vysvätený za kňaza a vykonával základnú vojenskú službu. Po jej skončení pôsobil do roku 1939 ako kaplán v Spišských Vlachoch. V tomto roku prichádza do farnosti Huty (farnosť mala približne 1200 ľudí). Tu prežil obdobie Slovenskej republiky, pochod nemeckých vojsk do Poľska (jeseň 1939), ktoré tri týždne prechádzali dedinou. V čase druhej svetovej vojny a povstania prichádzajú do dediny partizánske oddiely kpt. Tichonova, Potemkina, Veličku a priamo vo farskej budove zriaďujú partizánsky štáb. Farár sa stáva ich rukojemníkom. Voči týmto partizánskym oddielom podnikajú trestné výpravy nemecké komandá, takže nikto si ani na chvíľu nemohol byť istý svojím životom. Tu sa prejavila veľká rozvaha vdp. Štelinu, ktorá zachránila obec i veriacich od väčších vojnových následkov. Z tejto doby je známe jeho osobné vyznanie: „Len modlitby a vzývanie Ducha Svätého, ktorý mi osvecoval rozum sprevádzali moje rozhodnutia, ktorými sa predišlo mnohým materiálnym škodám a zachránilo sa mnoho životov, včítane môjho.“

Po skončení 2. svetovej vojny začína s opravou kostola – demontáž a výmena nosných trámov a drevenej povaly (napadla ju huba) za novú drevenú, klembovú a vymaľovanie kostola. Zároveň je vdp. Andrej Štelina menovaný za okresného dekana Liptova, pričom z Hút nebolo žiadne dopravné spojenie (dekan Štelina musel dochádzať do Parížoviec 15 km pešo – Parížovce boli neskôr pričlenené k Liptovskej Sielnici), preto vykonávanie tejto funkcie bolo veľmi náročné.

Po 19-tich rokoch pastoračnej činnosti na Hutách odchádza v roku 1958 do farnosti Nižná, kde už nachádza inú štruktúru veriacich (jednoduchých pracujúcich roľníkov strieda robotnícka trieda a pracujúca inteligencia sýtená komunistickou ideológiou, čo sa prejavuje aj v odklone od náboženskej morálky). Práca kňaza je ťažká, dehonestovaná intrigami a udávaním. Každá oprava kostola či farskej budovy podlieha štátnemu komunistickému súhlasu (vo väčšine prípadov skôr nesúhlasu). S Božou pomocou prevádza vnútorné vymaľovanie kostola a drobné úpravy. Postupne sa začínajú jeho problémy so zrakom. V roku 1975 prenecháva miesto farára v Nižnej Pátrovi Matejovi Kolejákovi a odchádza na zaslúžený odpočinok do rodnej obce, kde mu zostáva viac času na vychádzky do prírody, ktorú mal tak rád.  Do posledných svojich síl slúžil sväté omše v krivskom kostole pri bočnom oltári Panny Márie. Bol výborným kazateľom.  Kázal  napríklad pri primíciách zubereckého novokňaza Cyrila Harmatu (v roku 1947), či na pohrebnej sv. omši  habovského duchovného Štefana Kofrita (1961). Vdp. dekan Andrej Štelina odchádza k Otcovi 31. januára 1983. Pochovaný je na cintoríne v Krivej.

 

Vdp. Štefan Schelling  (1908 – 1959)

stevo-scheling

Štefan Schelling (bratranec Jána Schellinga) sa narodil 28. júla 1908 v chudobnej roľníckej rodine. Stredoškolské štúdiá absolovoval v Trstenej, Levoči, Rožňave a Kláštore pod Znievom.  Teológiu vyštudoval v Spišskej Kapitule, kde bol  za kňaza  vysvätený 29. júna 1938. Kaplánoval v Nemeckej Ľupči, v Troch Sliačoch, v Jablonke a ako farár v Revúcach. Revúce boli na konci druhej svetovej vojny (po potlačení SNP) útočiskom partizánskych skupín, ktorým kňaz Schelling pomáhal prežiť. Bol viackrát zatknutý, obviňovali ho zo sympatií k prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi, ba neskôr aj z kolaborácie s tzv. protištátnymi živlami. Vyšetrovaný bol krutým spôsobom, pričom mu vybili zuby a poškodili sluch. Preto mu na poslednej rozlúčke nad hrobom Janko Silan trocha úsmevne povedal: „Ty nemôžeš ísť do pekla, Štefan! Nemal by si tam čím škrípať. Chýbajú ti na to zuby.“

Jeho poslednou farnosťou boli Bziny, vtedy s filiálkami Kňažia a Medzibrodie. V jeho práci mu výrazne pomáhal kostolník Štefan Janček. Na fare v Bzinách bývala spolu s ním jeho matka.

Bol literárne činný, hoci jeho tvorba je málo známa a nepoznaná. Dejiny literatúry ho radia ku Katolíckej moderne a to nielen pre jeho osobný vzťah k jej príslušníkom, ale najmä pre jeho literárno-umeleckú a filozoficko-estetickú orientáciu. V svojej publicistickej tvorbe prejavil neobyčajný zmysel pre krásu jazyka, jeho majstrovské ovládanie, schopnosť vyčariť obrazy prekrásnej prírodnej scenérie, uložiť do nej nábožensko-mravné princípy a pritom zostať veľmi skromným človekom. Už ako študent bol úspešným prispievateľom do časopisov Plameň, Rozvoj, Gaudeamus, Kultúra. Udržiaval úzke vzťahy najmä s básnikom Jankom Silanom.

Vo svojich príspevkoch okrem literárno-kritických názorov a literárno-estetických rozborov prezentuje aj postuláty, ktoré majú ovplyvňovať výchovu mládeže, pričom by sa nemala, popri náboženskej výchove zanedbávať aj výchova národná.

Osobitné miesto v tejto jeho činnosti zaujímajú dve osobnosti literárneho života: Leou Bloy – konvertita, ktorý sa podľa Schellinga stal „Misionárom inteligentov, nevercov a inovercov … jemu ďakujú mnohí za to, že poznali Pravdu, pravého Boha a že sa mohli stať členmi katolíckej cirkvi“ a Jakub Deml, kňaz a spisovateľ. Jeho literárnu tvorbu hodnotí Schelling veľmi pozitívne najmä pre jej estetické hodnoty, ale aj pre jej mravný a humanistický odkaz.

Pozornosť si zaslúži aj jeho morálna odvaha, ktorú prezentoval nebojácnymi postojmi voči praktikám komunistického režimu, za čo bol stíhaný. Zomrel 28. 9. 1959 v nemocnici v Ružomberku.

 

Vdp. Jozef Daniel  (1909 -1966)

daniel

Do kňazského seminára sa po štúdiách na gymnáziu v Trstenej a v Levoči prihlásil aj  Jozef Daniel. Na štúdium nemal vlastné prostriedky, ale pomohol mu Jozef Cádrik, ktorý sa vrátil z Ameriky a bol bezdetný. Na jeho štúdiá zložil 40.000 korún. Jozef Daniel bol chorý na tuberkulózu a biskup Vojtaššák ho poslal zo seminára na liečenie do Vysokých Tatier. Pred kňazskou vysviackou mu biskup povedal, že kňazom nemôže byť, pretože by nestačil s dychom. Bola to veľká rana pre človeka, ktorý chcel slúžiť Bohu ako kňaz. V Spišskej Kapitule sa v tom čase konala slávnosť Panny Márie a Jozefa. Daniela si zobral k sebe organista, aby mu pomohol so spevom. Svojím spevom Jozef nadchol všetkých, ktorí boli na bohoslužbách, aj samotného biskupa. Keď sa biskup po slávnosti spýtal, kto tak pekne spieval, odpoveď znela: „Jozef Daniel.“ Biskup vtedy prišiel za Jozefom a povedal mu, že ak zloží skúšky, môže byť kňazom, čo sa aj stalo.

Bol vysvätený v roku 1933. Do roku 1937 bol kaplánom v Hrabušiciach a až do svojej smrti účinkoval vo farnosti  Nižný Ružbach, kde patrili aj filiálky Vyšné Ružbachy a Lacková.

Štúdiám sa venoval celý svoj život. Ako samouk ovládal niekoľko svetových jazykov. K sebe, na faru, zobral aj svojho otca a spolu gazdovali. Neskôr pribral aj gazdinú (vdovu so synom) a tak ako kedysi on prišiel ku kňazstvu, rozhodol sa dať vyštudovať tohto chlapca za kňaza.

V roku 1950 zriadili štátne orgány z piaristického kláštora v Podolinci sústreďovací tábor, kde internovali asi 650 katolíckych duchovných a predstaviteľov rôznych náboženských rádov. Podolínec bol v susedstve jeho farnosti a „jeho“ veriaci  zorganizovali útok na intervenčný tábor, odohnali strážcov a dozorcov a oslobodili zadržiavaných. Jozefa Daniela považovali za pôvodcu vzbury, preto ho zatkli a vypočúvali v Poprade, v Košiciach a v Prahe na Pankráci. Keďže mu nedokázali žiadnu vinu, po niekoľkých mesiacoch bol prepustený. Zavážil aj jeho zdravotný stav, ktorý sa mu počas väznenia výrazne zhoršoval. Do konca života bol však pod prísnou kontrolou ŠtB. Navštevovali ho na fare, rôznym spôsobom mu znepríjemňovali život, čo bolo aj príčinou jeho predčasnej smrti. Jozef Daniel je pochovaný na cintoríne v Ružbachoch. Pán farár Schelling a Michal Škara mu na jeho hrob priniesli zem z Krivej, z hrobu jeho matky.

 

Vdp. Ladislav Zajac (1914 – 1991)

azajac

Narodil sa 22. októbra 1914 v Krivej, v rodine kováča Antona a Júlie, rod. Gálikovej. Dňa 8.12.1939 bol vysvätený za kňaza a o deväť dní slávil v krivskom kostole primičnú svätú omšu.

Bol kňazom trnavského biskupstva, pretože osud ho zavial  na gymnáziálne štúdiá do Trnavy. Bohosloveckú univerzitu absolvoval v Bratislave. Kazateľom na jeho primičnej  slávnosti bol jeho strýko, vdp. Vendelín Zajac, rodák zo Sedliackej Dubovej (tam je aj pochovaný na miestnom cintoríne). Po primíciách odišiel Ladislav Zajac na južné Slovensko. Bol kaplánom v Topoľčanoch, v Leopoldove, v Súrovciach, v Smolinci, v Žitavanoch a od roku 1939  v Holíči.

Ako kaplán chodil na filiálky peši, vo dne, v noci, v lete i v zime. Silno prechladol a musel odísť na liečenie do Vysokých Tatier, kde strávil celý rok.

Tu sa zoznámil s kňazom a spisovateľom Pavlom Ušákom – Olivom, ktorý sa mu stal veľkým priateľom. Z jednej knihy, ktorú Pavol Ušák vydal pod názvom  Bozk pozná smútok úst vdp. Zajac rád citoval:

 „Mám srdce silné, sťa srdce zvona,

srdce, čo nikdy nezastoná

 pod ťarchou života.“

Po vyliečení v roku 1951 prijal pastoračnú službu  v dedinke Budmerice pri Trnave. Tu pôsobil takmer polovicu svojho života (34 rokov) a spolu s Budmericami viedol aj filiálku Jablonec pri Cíferi. Tieto obce mali spolu asi 3 tisíc veriacich. Vykonával tu aj funkciu dekana. Keď už bol v pokročilom veku a chystal sa odísť na zaslúžený odpočinok (1985), na prosbu biskupa prijal ešte jedno pôsobisko – Kátlovce pri Jaslovských Bohuniciach (rodisko Paľa Ušáka – Olivu). Tam pôsobil až do konca svojho života. Zomrel 22. júna 1991 v  76. roku svojho života a 51. roku kňazstva.

Počas svojej kňazskej služby v Budmericiach organizoval renováciu kostola, strechy, okien, maľby. Taktiež obnovil malý kostolík –  kaplnku na cintoríne. V Kátlovciach prestaval farskú budovu.

Už ako študent prispieval do študentského časopisu Rozvoj. Vo svojich príspevkoch sa nadchýňal krásou okolitej scenérie rodnej Oravy a dediny Krivá, ľudovým spevom, zvykmi a krojom jej obyvateľov. Okrem týchto etnografických príspevkov publikoval aj úvahy s orientáciou na vážne existenciálno-filozofické otázky a v tomto duchu hľadal na ne odpoveď. Nezabúdal pritom ani na problémy národa, jeho biedne hmotné položenie i na úlohu slovenských študentov a slovenskej inteligencie, pomáhať mu v jeho sociálnej biede a obraňovať jeho národné práva. V rokoch 1940 – 1942 zostavil pre deti malú modlitebnú knižku Nebeské kvietky, ktorú vydal Spolok Sv. Vojtecha v Trnave. Veľmi rád maľoval obrazy, svojimi piesňami, hrou na organe a harmonike vedel potešiť nejedno srdce. Okrem toho bol veľkým  fanúšikom futbalu.

Zomrel v roku 1991, pochovaný je v Krivej.

 

Vdp. Alojz Chmelár  (1957)

alojz-chmelar 

Dňa 29. októbra 1957 sa v Krivej v rodine Pavla Chmelára narodil piaty syn. Pokrstili ho v miestnom kostole a dostal meno Alojz. Rástol pod starostlivým dohľadom rodičov a spolu so súrodencami im pomáhal pri poľných prácach i v domácnosti. Základnú školu začal navštevovať v Krivej. Tu sa na hodinách náboženstva pripravoval na prijatie ďalšej sviatosti – Eucharistie.

Ticho a pozorne počúval slová rodičov i duchovného otca Juraja Čierneho, ktorí mu boli prvými ohlasovateľmi viery a modlitby. Nasledovala škola v Dlhej nad Oravou a neskôr gymnázium v Trstenej. Tu sa mal Alojz definitívne rozhodnúť pre budúce celoživotné povolanie. Vtedy si spomenul, ako sám hovorí, na rodičov, na otcov i matkin príklad tichého, obetavého i nábožného života. Spomenul si na túžbu „hlavy“ rodiny, ktorú iba jedenkrát v živote spomenul pred Alojzom,  čo vyjadril jednoduchým presvedčením : „Ty pôjdeš do seminára.“ Neodporoval. Dovtedajší prežitý život mu dával za pravdu, že toto rozhodnutie  bude správne. Zároveň Alojz podotkol: „Zažil som veľa lásky od krivských ľudí, veľa dobroty, čo len v ich pozdravoch na ulici. Ľudia sa mali radi, všetci boli ako jedno spoločenstvo. A prijatá láska, ako dar od Boha, i keď cez ľudí, je výzva opätovať ju..“. Spomenul si aj na pána farára Čierneho, na príklad jeho obetavej práce: „Vídal som ho od malička až po môj 21. rok života. Nikdy na fare nezaháľal. Vždy sedel pri stole a pracoval. Ticho a práca boli jednými z prvých Pánových ponúk ku kňazstvu…“

Prijímacie skúšky na teológiu po skončení strednej školy však dávali tušiť, že to nebude vôbec jednoduché. A veru ani nebolo. Miest v seminári bolo málo a prihlásených veľa. Alojz musel pretrpieť sklamanie, keď mu prišiel list, že ho do seminára nezoberú. Nespojil však bolesť so smútkom a beznádejou. Naopak, vedel, že je to jedna zo skúšok, ktoré mu pripravil Pán. Ozbrojil sa nádejou, ktorú v ňom podporil aj vdp. Andrej Štelina slovami: „Alojz, keď chceš byť kňazom, tak ním budeš.“ Treba však dodať, že až vyjadrenie cirkevnej vrchnosti dá chlapcovi istotu, že ho volá Boh.

Alojz po skončení strednej školy pracoval pol roka v Tesle Orava v Nižnej, odtiaľ narukoval na vojenčinu. Ďaleko od rodičov a priateľov, ale nikdy nie ďaleko od Pána Ježiša. Nosil ho v srdci i v malej knižke Evanjelií v náprsnom vrecku vojenského odevu. Túžba stať sa Jeho služobníkom mu pomáhala prekonávať týždne i mesiace dlhej vojenskej služby v Mariánskych Lázňach a v Sokolove (západné Čechy). Tu nebola možnosť na štúdium. Plnenie vojenských povinností bolo teraz jeho prípravou na povolanie. Pán Boh mu vždy požehnal niekoľko minút ráno na prečítanie úryvku zo Svätého Písma a rozjímanie nad ním. K tomu sa pridružila každodenná modlitba a asi jedenkrát do týždňa svätá omša, ktorú vždy spojil s prijatím Eucharistie. Alojz si na tieto roky spomína: „S vierou a nádejou som žil u motostrelcov i delostrelcov. Aj to bola Božia vôľa. Človek sa naučil väčšej disciplíne i spoznal ešte viac život, v tomto prípade život mladých mužov.“

Po skončení vojenčiny hľadal takú prácu, aby mal voľný čas na štúdium a svätú omšu. Boli to pracovné miesta slabšie platené a práca skôr vonku, ale vyhovovali potrebám prípravy na povolanie. Čas potrebný na štúdium hral veľkú úlohu. Veľmi mu pomohlo, že od 18-tich rokov rozjímal nad Svätým Písmom, čo bolo zároveň aj štúdiom. Samozrejme, že duchovní otcovia, ktorí ho k tomu pobádali, učili ho Božie Slovo uvádzať aj do života, lebo: „ …Pánovo Slovo s katechizmom sú hlavným zdrojom životnej múdrosti pre kresťanov – katolíkov.“  Alojz sa namáhal. Možno niekedy aj viac ako bolo treba a ako to chceli predstavení.

Avšak cieľ – kňazská vysviacka, bol už na dosah ruky. Dostal sa k nemu z Božej milosti. Musíme spomenúť aj kňaza Jána Augustína Beňu, z hnutia Nazaret. Tento sa Alojza v spomínanej ťažkej situácii ujal, zabezpečil mu kňazskú výchovu, všetko potrebné pre štúdium a  zaručil sa pred biskupom J. Korcom za neho, že môže byť vysvätený.

Tak prišiel rok 1982. Vtedy ešte otec biskup, dnes otec kardinál J. CH. Korec vysvätil nášho brata Alojza za kňaza.

Naplnila sa tak jeho túžba. Spomína:  „Pri vysviacke som vôbec nemyslel na svoje okolie, ani na svojich najbližších, či priateľov, ktorí nemohli byť prítomní, keď som v súkromí kľačal pred otcom biskupom. Myslel som len na veľkú závažnosť kňazského povolania, že je to na celý život. Vedel som, že sa naplnil len jeden mýľnik na ceste, ktorou budem kráčať ďalej. Že je to len začiatok ťažkej a zodpovednej práce pre záchranu duší. Zatiaľ však bolo treba iba čakať.“

Spolu s vysviackou zobral Alojz na seba ešte jedno bremeno – mlčanie o jeho novej sviatosti. Pokračoval stále v zamestnaní ako cestár a neskôr ako skladový robotník v Tesle Orava v Nižnej. Ani rodičia, ani bratia, či priatelia z dediny nevedeli, že vedľa nich býva a stretáva sa s nimi kňaz. Duchovný otec Chmelár spomína:  „I môj otec sa až pri Pánovi v nebeskom raji, ako dúfam, že tam je, mohol dozvedieť, že má doma syna kňaza.“ Ako zvieralo srdce synovi, keď otcovi nemohol povedať, že jeho túžba je naplnená. (Otec odišiel na večnosť v roku 1985.)  Pracoval v zamestnaní, pomáhal doma matke i bratom a v súkromí si plnil povinnosti kňaza a čakal..

Prišiel rok 1989, čas čakania sa naplnil. Otec biskup František Tondra zavolal Alojza k sebe. Overil si skutočnosť jeho vysviacky, ktorú mu neskôr potvrdil aj kardinál Korec. Otec našej diecézy potom odoslal jeden list s oznámením o prijatí sviatosti kňazstva do Krivej (bolo ju potrebné zapísať do krstnej matriky). V druhom bol dekrét o nástupe do kňazskej služby vo farnosti Liptovský Michal, spojenej v tom čase s farnosťou Lúčky pri Ružomberku.

Alojz ďalej hovorí: „Keď som priniesol doklad pánu farárovi J. Kaučiarikovi do Krivej, s veľkou radosťou mi povedal, že dvanásť rokov nebol na dovolenke a práve teraz chcel ísť, ale nejde, budú primície.“

Vdp. Jozef Kaučiarik prečítal biskupský list veriacim Krivej v kostole 12. augusta 1990 a 26. augusta 1990 sa konala slávnostná svätá omša. Slúžil ju Alojz Chmelár, ďalší krivský novokňaz. Hovorí: „Mal som veľkú trému, ale pomáhali mi moji oltárni spolubratia, duchovní otcovia Jozef Kaučiarik a Eugen Ďubek.“ Svätej omše sa zúčastnili aj dekan Ladislav Zajac, krivský kňaz pôsobiaci v trnavskej arcidiecéze.

Po Lúčkach a Liptovskom Michale, kde bol duchovný otec Alojz 10 mesiacov, nasledovali ďalšie tri kaplánske roky v Rabči, potom prišiel dekrét a vdp. Alojz prichádza do farnosti Štrba, ktorá sa nachádza v krásnom prostredí Vysokých Tatier. Tu pôsobí dodnes. Alojza trápilo, že v obci Tatranská Štrba, v jeho filiálke, nie je potrebný a odpovedajúci Boží stánok, a tak sa s Božou pomocou  pustil do veľkého diela – postaviť v tejto obci nový kostol. V súčasnom období ( r. 2011) ho  veriaci pod vedením pána farára Chmelára dokončujú  a ako on sám hovorí: „Už teraz býva kostol plný a slúži okrem vysluhovania sv. omší aj na široké duchovné či pastoračné aktivity.“  

„Nech to všetko čo som prežil,“  hovorí na záver kňaz Alojz,  slúži len jednému cieľu – tomu, ktorý mi dnes už zosnulý duchovný otec J. Kaučiarik vybral ako motto na primičný obrázok: ´Nie nás, Pane, osláv, nie nás, ale svoje meno …´ (Ž 115)

Ďakujem svojim rodákom za lásku, ktorou ma obklopovali v rokoch môjho detstva a mladosti. Bola to výchova k láske. Tou sú ľudia z Krivej známi. Láskou vo forme srdečnosti, veselosti, ale aj vážneho záujmu o človeka. Ten dnes potrebuje toho viac ako financie, či iné veci…

         A dovoľujem si odkázať našim ľuďom, aby sa to, za pomoci svojho kňaza, sami stále učili a privádzali k tejto činnosti príkladom, slovom i modlitbou i svoje deti. Lebo na svete sme skutočne veľmi krátko… . Len toto má cenu. Tu i Tam. Za lásku v podobe služby a odpúšťania budeme potrestaní alebo odmenení…

         Tak nech sa Vám na Vašej ceste darí a Slovo Božie nech rozozvučí srdcia veriacich, ktorí mu budú načúvať a skutkami naň odpovedať.

 

Vdp. Pavol Zaťko (1974)

palo-zatko

Narodil sa 23. mája 1974 v rodine Ervína a Angely, rod. Ollovej. Po gymnaziálnych štúdiách v Trstenej a seminári v Spišskej Kapitule bol vysvätený otcom biskupom Františkom Tondrom dňa 20.6.1998. Primičnú svätú omšu slúžil v rodnej Krivej 28.6.1998.

Ako kaplán prichádza 1. júla 1998 na svoje prvé pôsobisko do farnosti Vysoké Tatry, kde pôsobil do 1. júla 2002. Vo farnosti okrem pastoračnej činnosti významnou mierou prispel k dobudovaniu nového chrámu zasvätenému sv. Petrovi a Pavlovi.

Na druhé pôsobisko, v obci Nová Lesná, prišiel vdp. Pavol ako jej prvý farár, v novozriadenej farnosti. Nová Lesná bola dovtedy filiálkou Veľkého Slávkova. Počas svojho účinkovania v tejto farnosti, od 1.7.2002, postavil faru, vrátane ekumenických i pastoračných priestorov (vložiť fotografiu), zvládol náročnú úlohu rekonštrukcie kostola Zvestovania Pána, zapísaného do kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky ( vložiť fotografiu kostola v Novej Lesnej). Kostol bol po rozsiahlej rekonštrukcii, nominovaný na cenu Dušana Jurkoviča za rok 2009. Pavol použil pri stavbe farskej budovy a rekonštrukcii kostola nové progresívne technológie, hlavne v oblasti vykurovania objektov. Vybudoval fotovoltaickú elektráreň, vykurovanie kostola je riešené pomocou tepelného čerpadla. Okrem týchto prác a svojej duchovnej pečate zanechal v Novej Lesnej svoj odkaz aj v podobe Sinajskej kaplnky (vložiť fotografiu). Kaplnka je bez stien a strechy, využíva panorámu hôr, je odkazom na biblické desatoro, ktoré dal Boh Mojžišovi na hore Sinaj. Kaplnka bola vysvätená 2. októbra 2005 spolu s farskou budovou. Všetky tieto stavebné úspechy boli možné vďaka akademickému architektovi Tomášovi Bujnovi a investorovi Júliusovi Bartschovi, majiteľovi firmy Krypton, obidvaja pochádzajú z farnosti Nová Lesná. S veriacimi a mládežou začal novú tradíciu krížových ciest v Starom Smokovci na známej turistickej ceste na Hrebienok.

Od 1.7. 2009 nastúpil Pavol Zaťko ako predstavený domu Charitas sv. Jána Bosca v Spišskom Podhradí – Spišskej Kapitule, kde pôsobí dodnes.

Pavol v spomienkach na svoje rodisko hovorí: „Nezabudnem na pašiové spevy, veľkopiatočnú pieseň O ľude môj, národe môj… , ktorú som nikde inde nepočul spievať v takom nápeve ako práve v Krivej, a vôbec celé slávenie veľkonočných sviatkov malo svoju mystiku a silu.“  

 

Vdp. Róbert Tokár (1974)

robert-tokar

Narodil sa v Krivej dňa 3. júna 1974 v rodine Stanislava a Anny, rod. Tokarčíkovej.

O jeho ceste ku kňazskému povolaniu a pastoračnej činnosti sám hovorí: „Úprimne povedané, je ťažko opisovať cestu k povolaniu, pretože povolanie je dar, ponuka od Boha. Mne sa Pán Boh ani neprisnil, ani nezjavil, žeby mi povedal: „Ty truhlík, poď už konečne za mnou!“ Ale s určitosťou viem, že mi poslal do cesty mnoho vynikajúcich ľudí, ktorí ma nie slovami ale životom presvedčili, že táto cesta má zmysel a oplatí sa po nej ísť. Prvýkrát ma to napadlo, keď som dostal, ako malý, obrázkovú knižku od krstnej mamy ( bolo to za totality, keď náboženské knihy fakticky neboli a o videu sme ešte nechyrovali, teda v súčasnosti to bol dar minimálne na úrovni MP 4, dokonca s kvalitným obsahom). Bola to knižka Nebol to len sen  o sv. Jánovi Boscovi, kňazovi,  ktorý sa venoval mladým. Na hornej polovici každej strany bol obrázok, a pod ním príbeh jeho života. Moja mamka sa hnevala, že ju, nieže čítam, ale že keď mám spať, tak čítam a to ešte pod perinou a aby nebolo vidieť, svietim si baterkou. Možno aj tá baterka by bola znesiteľná, ale ten chlieb s maslom a medom pri tej baterke bolo priveľa. Nadôvažok, keď ja, chrániac si vzácnu knižku som nedopustil, aby na ňu spadla omrvinka alebo kvapka medu. Chránil som ju od takejto prevelikej škody, čo samozrejme znamenalo, že ako každý chlap, ktorý môže vykonávať len jednu robotu poriadne, som už tak nedával pozor na steny môjho perinového stanu, a tým som len pomohol mojej mamke k razantnému zákroku na záchranu mojich očí a ukončenia čítania tejto mojej „detektívky“.

         Tam bol prvý nápad a potom to bolo veľa dobrých ľudí. Sr. Lívia Kľukulčiaková, za ktorou som sem- tam chodil s Miškom Škarom. Úžasná a veľmi hlboká žena. Na nej som videl, že zbožnosť znamená žiť s Bohom nie v nejakom nebeskom svete, ale naplno v tomto –  reálnom. Ona ma učila úprimnosti k Pánu Bohu a reálnemu vzťahu s ním. Kedysi mi povedala: „Robko, keď vieš, že niečo potrebuješ od Pána Boha, neboj sa mu povedať, že ti to musí dať. Pane, Bože, Ty mi to musíš dať, lebo ja to potrebujem. Ale nie pre seba, ale pre dobro a službu blížnym. A uvidíš, že On ti dá, čo potrebuješ.“ Dotlačený životom, zoči-voči Pánu Bohu som to niekoľkokrát vyskúšal a viem, že táto veta platí.

         Vdp. Jozef Kaučiarik bol pre mňa zvlášť po smrti môjho otca veľkým a múdrym Božím darom. Aj s jeho „fackou povolania“, ale to musím vysvetliť. Raz v kostole, keď ako deti sme sedeli vpredu na lavičke a zozadu nás kamaráti podpichovali a štuchali. My sme sa vrteli, čo pánu farárovi liezlo kvalitne na nervy, odišiel od oltára a prišiel k našej lavičke. V kostole ticho ako v hrobe. Zhodou okolností ja a Paľko Zaťko sme sedeli na krajoch lavičky. Pán farár zastal na kraji lavičky, pozrel na Paľka a hovorí svojím hromovým hlasom: „Čo sa hmyríš?!“ A prásk, facka ako delo. My všetci sme sa nahli, že kto to schytal a on zrazu prišiel ku mne a hovorí: „A ty tiež?!“ A prásk, druhá facka. Veľmi bolela. Väčšinou facka, ktorú dostanete neprávom bolí viac. Keď som to pánu farárovi po  rokoch pri našich večerných debatách na fare s úsmevom spomínal, už si chudák nepamätal, len som mu podotkol, že škoda, že vtedy „nevyhasil“ všetkých chlapcov, čo boli na tej lavičke, bolo by to v Krivej kňazov ako maku.

         Lojzko Chmelár s jeho trpezlivosťou a starostlivosťou o nás (mňa a Paľka Zaťka) bol ďalším veľkým Božím darom. Paľko Zaťko, ktorý mi čím ďalej tým viac pomáha ako povzbudenie a múdry brat, partia divadelníkov, spolužiakov zo základnej školy a z gymnázia… Nemôžem zabudnúť na moju rodinu, otec, mamka, môj brat, rodina tety Marie Lukačíkovej, Tokarčíkovci, Evka Leginusová, Júlia a Juraj Habovštiakovci, Jozef Matis, ujo Leginus, Blšákovci… Asi by mi tento papier nestačil na vymenovanie ľudí, ktorým som vďačný. Neviem prečo, ale Pán Boh mi do cesty posiela veľa dobrých a vzácnych ľudí, a to na každom  mieste, kde sa nachádzam. Myslím, že v Krivej je veľa múdrych a obetavých ľudí. Nikto nie je dokonalý, každý máme svoje chyby. Ale ja si uvedomujem predovšetkým to dobro, čo je v nich a toho je veľmi veľa. Schopnosť nebedákať, ale popasovať sa so životom, snahu byť ľuďom na osoh a robiť to nezištne, len pre radosť, odvahu pustiť sa do nových vecí, aj neodskúšaných a na pohľad veľmi veľkých, úcta k ľuďom a vzájomné pochopenie, spolupatričnosť, to sú hodnoty, ktoré sú v Krivej prítomné. Myslím, že takýmto ľuďom patrí budúcnosť a našou povinnosťou je vytvárať podmienky na rozvoj týchto hodnôt.

Dovolím si ešte jedno osobné konštatovanie. Otázka znie, prečo v Krivej vyrástlo toľko tak vzácnych ľudí, ktorí boli prínosom nielen pre Krivú? Myslím, že veľkú zásluhu na tom mali sestry Povýšenia sv. Kríža. Generáciu detí, ktoré vychovávali je možné poznať. Odovzdávali deťom to, čo aj žili: skromnosť, pracovitosť, spravodlivosť a predovšetkým láska k Bohu. Odkaz, ktorý nám bol daný musíme niesť ďalej či chceme, alebo nechceme. Ináč prestane mať zmysel existencia našej dediny.“

Róbert po svojich gymnaziálnych štúdiách v Trstenej a v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule bol vysvätený Mons. Františkom Tondrom dňa 20.6.1998.  Svoju primičnú svätú omšu, ktorá začínala pieseň Vstupujem do chrámu Tvojho, mal v Krivej dňa 27.6.1998.

Po kaplánke v Námestove (1.7.1998 – 31.10.2001) prichádza  (1.11.2001) ako duchovný správca farnosti Veľké Borové s filiálkami Malé Borové a Huty. Tu pokračuje v práci a diele kňazov- rodákov, ktorí boli na Hutách jeho dávnymi predchodcami:  Ján Schelling a Andrej Štelina. Róbert okrem svojej pastoračnej práce, začína s potrebnými opravami kostolov: na Malom Borovom (výmena strešnej krytiny, nové kostolné lavice), na Veľkom Borovom (rekonštrukcia vežovej väzby a krytiny, maľovanie strechy), na Hutách (čiastočná rekonštrukcia strechy). Po týchto náročných prácach sa  púšťa do výstavby pastoračného centra na Hutách. Tu bola z dôvodu veku sanovaná stará farská budova. Výstavba Pastoračného centra bola ukončená a dňa 8.9.2010 slávnostne požehnaná otcom biskupom Františkom Tondrom.

 

Texty prevzaté z monografie obce „Krivá – Obec a jej obyvatelia v plynutí času“ od autorov Petra a Márie Zajacových.