Kňazi – v Krivej

 

Dňa 16. septembra 1854 biskup Zábojský vymenoval za prvého duchovného do Krivej kaplána Jána Keltoníka, administrátora vo Vyšnej Zubrici. Mal tridsať rokov a siedmy rok bol v duchovnej správe. Pokiaľ v Krivej nepostavili faru, kaplán Keltoník býval v prenajatom dome. Na stavbu fary vyhradili miesto nad kostolom. Pracovalo sa veľmi obetavo, no márne sa čakalo na pomoc Dlžanov, ktorým sa v roku 1811 pomáhalo pri stavbe kostola svätého Ladislava. Podbiel poskytol 80 dní ručných prác. Spočiatku pri kopaní základov robil ťažkosti komisariát okresu Dolný Kubín, z popudu murárskeho majstra Bencúra, ale aj dlžianskeho notára Jána Maťugu, no napriek tomu sa s jej výstavbou začalo. Staviteľa Jána Kostochvíľu si priviedol kaplán Keltoník z Varmuzki – Dolnej Zubrice, ktorý v roku 1855 postavil faru za 2000 zlatých. O rok neskôr obec postavila zadné stavy pod dozorom Jána Tomkuliaka, podľa pokynov kaplána Keltoníka. Zadĺženej obci výdatne pomáhal dekan Hýroš-Sliacky, či už u biskupa, či u rozličných inštitúcií. Na strechu, ktorú pokryl Ignác Sedmina z Nižnej Lipnice, sa spotrebovalo 24000 šindľov a na štíty 2000 tehál, ktoré zakúpili v Podzámku. V roku 1858 prešiel kaplán Keltoník z prenajatého domu do novej farskej budovy so štyrmi izbami. O stavbu sa okrem farára zaslúžili aj richtári Pavol a Karol Tomkuliak. Keď bola v roku 1859 birmovka, biskup Zábojský vypožičal obci 1 000 zlatých na 5% úrok, aby sa z toho poplatila dlžoba. Potom sa ešte vykopala studňa a ohradila záhrada. Dňa 22. januára 1860 biskupský úrad preložil Jána Keltoníka do Bieleho Potoka za administrátora, odtiaľ v roku 1873 prešiel do Kvačian, kde v roku 1884 zomrel. V Krivej okrem iného založil spolok striezlivosti. Muži v kostole pred oltárom sľubovali, že sa zriekajú pitia alkoholu (podľa vzoru v Chlebniciach). Alkohol bol vtedy skutočne veľkým nešťas­tím mnohých rodín. Zapíjala sa každá udalosť – narodenie dieťaťa, pohreb, kúpa či predaj, žiaľ i radosť.

Druhým krivským kaplánom, ktorý v Krivej pôsobil v rokoch 1860 – 1880 bol Pavol Mišaga. V Krivej bola v roku 1866 zriadená samostatná farnosť a kaplán bol 17. novembra 1866 uvedený do novozriadenej farnosti ako nový a v poradí prvý farár. Vtedy mala farnosť Krivá 568 obyvateľov. Vdp. Pavol Mišaga sa narodil 18. januára 1825 v Jabloňove. Za kňaza bol vysvätený 31. júla 1855 v Spišskej Kapitule a skôr ako prišiel do Krivej, bol kaplánom v Slovenskej Vsi, Lendaku, Dolnej Lipnici, Jabloke, Zubrohlave a vo Veličnej. Od roku 1865 sa v Krivej začala písať samostatná matrika. V roku 1870 bolo v Krivej 118 domov a 733 obyvateľov. V roku 1880 Pavol Mišaga odišiel do Lúčok, o rok do Valašskej Dubovej, v r. 1883 do Viderníka, kde 15. mája 1892 zomrel ako 68-ročný.

Po Mišagovom odchode nastupuje do farnosti kňaz z Oravy – Jozef Štefanica, pôsobiaci v Krivej v rokoch 1880 – 1910. Narodil sa 1.decembra 1849 v Zázrivej, za kňaza bol vysvätený v Spišskej Kapitule 27. júla 1873. Ako kaplán pôsobil v Sedliackej Dubovej, Dolnej Lipnici, Liskovej, Námestove a v Ružomberku. Nakrátko sa zúčastnil ako vojenský kňaz – poľný kurát i balkánskej vojny. Po demobilizácii krátky čas kaplánoval v Dolnom Kubíne a v Ružomberku, odtiaľ bol menovaný za farára do Krivej, kde pôsobil tridsať rokov. V roku 1893 vznikala na Slovensku prvá vedecká spoločnosť (Slovenská muzeálna spoločnosť) a svoje národné cítenie prejavil i tým, že do tejto spoločnosti vstúpil a stal sa jej aktívnym členom. Tak ako jeho predchodca Ján Keltoník i on brojil proti alkoholizmu v dedine. Za pôsobenia farára Štefanicu sa v Krivej rekonštruovala stará drevená škola, v ktorej sa učilo v priemere 80 detí. Školská správa žiadala, aby sa v Krivej postavila väčšia škola, pretože stará nevyhovovala nielen veľkosťou ale i nevhodnosťou umiestnenia. Občania boli proti novej škole a sám farár vysvetľoval župnému výboru, že postupne sa bude počet žiakov znižovať kvôli veľkému vysťahovalectvu za prácou do Ameriky ale aj iných krajov Uhorska. Podlomené zdravie nútilo Jozefa Štefanicu vzdať sa farnosti. Kaplána nechcel z finančných dôvodov, lebo Krivá bola jednou z najbiednejších fár na Orave.

Utiahol sa v Krivej na odpočinok do najatej roľníckej izby a tam za pomoci veriacich žil 6 rokov v ustavičnej modlitbe, v pôste a v hrdinskom nesení svojho kríža. I v jeho posledný deň, 10. februára 1917, sa chystal do kostola, keď na dvore postihnutý porážkou padol na zem a zomrel. Pohreb mal 13. februára 1917 v Krivej. Pochoval ho okresný dekan za prítomnosti 15 kňazov a mnohých veriacich. Pri príležitosti osadenia nového obrazu v kaplnke na Príboji bola zbierka na jeho pomník, ktorý zhotovil kamenár Jozef Malý. Na hrob bol osadený 1. novembra 1920.

Jozef Štefanica uverejnil štúdiu: Zvyky a obyčaje pred, počas svaďby na okolí Krivej na Orave (Muzeálna Slovenská spoločnosť 1897). V kalendári Pútnik svätovojtešský mal uverejnenú štúdiu s názvom Kaplica sv. kríža pri Spišskej Kapitule a kúpele Sivá Brada. Národné noviny ho v nekrológu (1917, 20) predstavili ako podporovateľa slovenských snáh a etnografa.

Biskupský úrad na uvoľnené miesto poslal dočasného administrátora, zázrivského kaplána, Petra Matysa, rodáka zo susednej Dlhej, ktorý bol za kňaza vysvätený 2. januára 1910. V Krivej pôsobil od jesene 1910 do marca 1911. Priatelil sa s učiteľom Molitorisom, ale obaja nedávali dobrý príklad veriacim. Veriaci od biskupa Alexandra Párvyho, zastávajúceho biskupský úrad v rokoch 1904 – 1919, prosili vhodného kňaza. Farára Matysa potom prekladali na rozličné fary (Jablonka, Hybe, Poľanovce, Sedliacká Dubová, načas bol aj vojenským kurátorom, potom Tvrdošín, Zakamenné, Erdútka, Zubrica, Poprad, a opäť Sedliacká Dubová). V roku 1923 bol uvoľnený z duchovnej správy a odišiel do penzie. Zomrel 11. júna 1931 ako 47-ročný.

viktor-milan

Viktor Milan

Dňa 28. februára 1911 biskup poslal do Krivej nového farára Viktora Milana. Narodil sa 27. decembra 1879 v Ružomberku. Za kňaza bol vysvätený 22. augusta 1902 v Spišskej Kapitule. Ako kaplán pôsobil v Mikuláši, vo Veľkej, v Hybiach a ako administrátor v Lomničke, odkiaľ prešiel do Krivej. Z obdobia jeho účinkovania sa zachoval pre obec veľmi cenný dokladový materiál Historiae domus, kde Viktor Milan podrobne opisuje všetky udalosti, ktoré mali vplyv na dedinu a jej obyvateľov.

Prišiel do starej fary, ktorá vôbec nevyhovovala podmienkam na bývanie. Bola veľmi surová s malými oknami, deravou strechou, a tak svoje účinkovanie začal prosbou u biskupa, aby mu pomohol postaviť novú faru. Biskup mu pomoc neprisľúbil. Keď však prišiel na birmovku a na vlastné oči sa presvedčil o biednom stave budovy, povzbudil kňaza do stavby fary. O výstavbe novej fary sa definitívne rozhodlo 3. septembra 1911.

Plány na stavbu, ktoré robil Imrich Mátik z Ružomberka, vyšli tak, že nová fara bude bližšie ku kostolu, ako bola stará, k čomu sa musela odkúpiť drevenica Petra Špavra. Veriaci sa zaviazali dodať materiál a vykonať potrebné ručné práce. Biskup plány schválil, ale architekt stavebného úradu v Dolnom Kubíne, Štefan Fuchs, navrhol postaviť budovu vyššie od kostola, tesne k miestu, kde bola stará fara. Mátik podľa toho plány znova prepracoval a odovzdal ich farárovi na Kvetnú nedeľu r. 1912. Biskup mu naznačil, aby nestaval nové zadné stavy, ale aby dočasu využíval staré.

Viktor Milan na odporúčanie lekára kvôli zdravotným problémom odišiel do Karlových Varov. Po návrate sa už mohol nasťahovať do novej fary. Ešte bolo potrebné vykopať novú studňu, lebo stará sa musela zasypať. Dňa 12. augusta 1914 prebehla kolaudácia novej fary za prítomnosti kubínskeho architekta Štefana Fuchsa. Biskup Párvy vyplatil Mátika za murárske práce.

27. mája 1912 bola podpísaná zmluvu s Imrichom Mátikom z Ružomberka, že postaví faru za 11 085,99,- Kčs, bez zápražných a ručných robôt. Za ručné roboty mali Krivania vopred zložiť 2 250,-Kčs. Dňa 15. júna sa pristúpilo k stavbe. Medzi farou a kostolom bola krčma a jej majiteľ Jozef Buchbinder (Žid) tiež robil isté prekážky. Odstránili sa staré maštale a na ich mieste začali kopať základy. Pokiaľ našli pevný podklad, základy už mali hĺbku 4m. Hoci spomínaný architekt Fuchs prikázal stavať faru na starom mieste, predsa sa farárovi podarilo presadiť nový schválený plán. Stavebný materiál na faru sa dovážal z Ružomberku a z Istebného (50 tisíc tehál), vápno z Čierneho Dunajca, skaly čiastočne zo starej fary a drevo sa pripravovalo pri vyšnom mlyne. Murárov bolo málo, základy zaplavovala voda, preto sa v roku 1912 nemohla fara dokončiť. Farár musel bývať v školskom byte a nový učiteľ, Ondrej Kovalčík zo Zuberca, býval prechodne v Štipkalovom dome blízko kostola.Nová fara sa ešte nedokončila, keď prišli strašné zvesti o svetovej vojne. Dedina zažila ťažké časy, prišla bieda a hlad. Armáda rekvirovala všetko, od dobytka, až po kostolné zvony, či organové píšťaly.

Viktora Milana veľmi trápilo, že rodičia neprihlasujú svoje deti do škôl. Preto Jozef Cádrik, ktorý sa vrátil z Ameriky, zložil 40 000 korún na štúdium jedného chudobného chlapca. Spoločne našli chlapca Jozefa Daniela a prihlásili ho na Trstenské gymnázium. Postupne sa však podarilo zapísať aj iných žiakov.

Stavba nového kostola

Kostol, ktorý bol v Krivej od roku 1793, stál na močiari, bol veľmi vlhký aj priestorovo malý. Predovšetkým sa žiadala oprava strechy novými šindľami a vybielenie kostola. Viktor Milan však neustále živil myšlienku na nový Boží dom, pretože si uvedomoval, že aj keď sa starý kostol opraví, nebude stačiť. Nebolo to však jednoduché. Situácia nebola jednoduchá. Vojna veľmi poznačila ľudí a všade vládla veľká bieda. Vtedy pomohli ochotní občania obce. František Tokár prejavil ochotu tým, že šiel po celej ČSR kveštovať (robiť zbierku) na krivský kostol. Na tento cieľ sa na hromadách obce hlásili aj ďalší občania (suplikanti). Viktor Milan, po predložení žiadosti biskupovi, poslal žiadosť o povolenie zbierky (začiatkom novembra 1923) na ministerstvo financií a vo februári 1924 obdržal súhlasné stanovisko. Na ďalšej porade sa k Františkovi Tokárovi prihlásili aj Ján Mikuš, Pavol Zaťko a Jozef Tokár. Viktor Milan im zabezpečil zbieracie knižky (za 186 korún), ktoré potvrdil župný úrad v Turčianskom sv. Martine a 24. februára v nedeľu pred večierňou im ich odovzdal. Po modlitbe a požehnaní sa títo chlapi ihneď vybrali po dedine v Krivej zbierať na kostol. Ešte v ten deň vybrali 2 596 korún. Keď obišli väčšiu časť Oravy, išli i ďalej. Dvaja išli do Bratislavskej župy a dvaja do Nitrianskej.   Neskôr sa k nim pridal Jozef Vidiečan a Ján Kožienka. Títo, tzv. suplikanti pochodili s prestávkami väčšiu časť západného Slovenska. Bola to práca ťažká a obetavá. Na svojich cestách museli prespávať v maštaliach, trpeli hlad, biedu, zimu a hlavne veľa potupy. Po uplynutí jedného roka od začatia zbierok, dňa 1. marca 1925 bola zvolaná obecná rada. Porátali sa zbieracie knižky a šeky, ktoré občas zbierači poslali do banky v Trstenej a v Dolnom Kubíne, aby nemuseli pri sebe nosiť väčšiu sumu peňazí a zistilo sa nasledovné: Pavol Zaťko ml. uložil 7 506 korún, Jozef Vidiečan 4 196 korún, František Tokár 5 882 korún, Ján Kožienka 987 korún, Ján Mikuš 5 592 korún a Jozef Tokár-Zemänka 4 777 korún. Spolu to predstavovalo 28 943 korún. Z tejto sumy dostal každý za svoju prácu 10%, ako im to obec prisľúbila. Ján Kožienka svoju výplatu neprijal a ostatní si ponechali iba peniaze, ktoré museli použiť počas ciest na najnutnejšie výdavky. Rôzne poplatky za zbierku a iné výdavky spojené s ňou predstavovali 831, 90 korún. Čistý výnos zbierky bol 25 000 korún.

Už začiatkom roku 1924 povolal Milan z poverenia občanov Stanislava Zachara, staviteľa z Vrútok, aby prišiel do Krivej prerokovať možnú spoluprácu pri výstavbe kostola. Zachar prišiel veľmi neochotne a veľmi dlho trvalo, pokiaľ poslal svoje vyjadrenie. Občania s ním nechceli ďalej spolupracovať a obrátili sa na Ing. Karola Mášu, Čecha žijúceho v Žiline, ktorý v tú dobu staval kostol v Osádke a pripravoval aj stavbu kostola v Zábiedove. Krivania sa boli 2. novembra 1923 v Osádke na kostol pozrieť, preto mali o ňom a o jeho práci predstavu. Keď Karol Máša počul, že v Krivej chcú stavať kostol, ihneď prisľúbil svoju pomoc. Prišiel do Krivej a po viacerých poradách s občanmi sa rozhodlo, že nový kostol bude stáť na mieste medzi starým kostolom a farou. Na tomto mieste však stála krčma a tú bolo potrebné premiestniť. Túto prácu sa zaviazal previesť Máša. Ale pri jednaniach s ním sa stala chyba. Nebol spísaný a podpísaný o nich žiaden záznam. Zdalo sa, že Máša je dobrý človek a staviteľ, preto mu sľúbili aj stavbu kostola a dohodli sa na cene 400 000 korún. Máša však veľmi sklamal. Keď sa mu zdalo, že má stavbu kostola ,,v hrsti“, zanedbával prestavbu krčmy, nechodil na prestavbu dozerať, svojvoľne, bez vedomia občanov, vyberal peniaze z banky. Expozitúra úverovej banky v Dlhej u Hermana Fischera nevyplatila robotníkov a obec s ním ihneď rozviazala všetky vzťahy. Prestavbu Buchbinderovskej krčmy, ktorá sa začala 14. augusta 1924, prevzalo obecné predstavenstvo a do 14. novembra 1924 ju dali do takého stavu, aby sa do nej bolo možné nasťahovať. Medzitým sa obchodovalo v dome Juliány Štelinovej. V stavbe kostola sa však bez staviteľa – odborníka nemohlo pokračovať.

Dňa 11. novembra 1924 bol vypísaný konkurz na staviteľa. Usporiadaný bol v krivskej škole. Do konkurzu sa prihlásili štyri firmy:

  1. firma – Matej Murfin a Blaška z Liptovského sv. Mikuláša, ponúkla cenu 648 232 korún 82 halierov,
  2. firma – Ondrej Janček z Ružomberka za 476 341 korún 66 halierov,
  3. firma – Martin a Michal Gažo z Liptovského sv. Petra za 461 773 korún
  4. firma – Ján Kroner z Ružomberka za 391 202 korún a 93 halierov.

Predstavenstvo obce jednalo s Kronerom, ale presvedčilo sa, že je to človek „skrachovaný“ a odstúpilo od neho. Práve vtedy sa prihlásila so záujmom o výstavbu kostola ďalšia firma – Štefan Martoník a Ľudovít Neufeld a po viacerých jednaniach bola s touto firmou uzavretá písomná zmluva, podľa ktorej mal nový kostol stáť 460 000 korún. Biskupský úrad 11. decembra 1924 túto zmluvu potvrdil.

Stavitelia sa dali ihneď do zháňania materiálu a občania pokračovali v zháňaní peňazí. Po zrátaní všetkého, bolo pre výstavbu kostola pripravených 322 000 korún. Peniaze sa nazbierali: z milodarov 120 000 korún, z odpredanej hory na Brehoch za vodou (v roku 1924) 130 000 korún, biskup Ján Vojtaššák obetoval 40 000 korún, kolektori (kveštári) nazbierali 25 000 korún a z kostolnej kasy pribudlo 7 000 korún. Na chýbajúcu čiastku sa obec zaviazala odpredať v roku 1925 ešte kus hory. Na verejnej dražbe v lesnom úrade v Dolnom Kubíne, dňa 3. marca 1925, Slovenská papiereň v Ružomberku odkúpila v Krivej časť obyčajného ročného rúbaniska za sumu 231 000 korún. Týmto spadla občanom Krivej z pliec starosť o financovanie stavby kostola. Medzitým sa celú zimu zvážal materiál a 9. marca 1925, keď prišli prví firemní robotníci, bolo pozvážané pri kostolnom pozemku 350m3 štrku, 300m3 kameňa a 250m3 dreva. Začali sa kopať základy pod vežu a následne pod kostol. Keď už bola časť základov zabetónovaná, Viktor Milan požiadal otca biskupa Jána Vojtaššáka, aby prišiel do Krivej posvätiť uholný (základný) kameň. Biskup prišiel na túto posviacku dňa 10. mája 1925 v pekný nedeľný deň.

Základný kameň sa nachádza na epištolnom rohu kostola (nie veže) v pilieri, hneď nad soklom. Je zo všetkých strán rovnako veľký – 75cm, pochádza z bielopotockej bane. Jeho vypracovanie v bani stálo 300 korún, čo zaplatili a aj s kameňom darovali bielopotockí urbarialisti. Biskup požehnal kameň a pod provizórnym prístreškom pred školou slúžil sv. omšu, pretože sanktuárium starého kostola bolo už zrúcané. Do základného kameňa bola uložená pohľadnica starého kostola, niekoľko drobných mincí a poštových známok ČSR a  spis, ktorý zostavil biskup Ján Vojtaššák.

„Laus Dom“

A fudamento structa sum curis parochi Viktoris Milav, e liberali et benevola collectione ……..

Celý dokument v preklade

Buď zvelebený Bože veliký.

Stavali ma od základov, za starostlivého farára Viktora Milana, z dobrovoľných a láskavých zbierok veriacich, tu doma a vysťahovavších sa do Ameriky, zo skromných podpôr mnohých dobrodincov, v dobe náboženstvu vôbec, zvlášte katolíckemu neprajnej, v roku svätom, totiž jubilejnom: 1925, v treťom roku pápeža Piusa XI., v piatom roku biskupstva Jána Vojtaššáka, v ôsmom roku novej Republiky Česko-Slovenskej nastavšej po vojne svetovej.

Krivá dňa 10. mája 1925 v IV. nedeľu po Veľkej noci. Viktor Milan, farár, Emil Kobella , kánt. učiteľ, Ján Žák, starosta, Štefan Baláž, podrichtár, Jozef Mikuš, kurátor, Peter Zaťko, kurátor, Ján Tomkuliak, kurátor, Ján Lofaj, František Tokár, Ján Štipkala, vdovec, Ján Mikuš, Štefan Tokár, Zaťko Pavel, Pavol Tokár, Ján Štelina, Pavol Daniel, Peter Flontek, Jozef Habovštiak, Pavol Zaťko ml., Ján Daniel, Peter Baranček, Jozef Cádrik, Jozef Hrbka, Fraňo Zaťko, Ján Kľukuľčiak, krstný otec, Mária Zaťko r. Štipkala, krstná matka.  

Zapísané, Krivá dňa 10. mája 1925 na 4 nedeľu po veľkej noci.  

Stavba kostola prebiehala spočiatku veľmi rýchlo. Na stavbe pracovali betonári, z okolia Nemeckého Pravna, Nemci, a tí betónovali základy až po sokel, piliere, chórus a povalu. Pod vedením murárskeho majstra Františka Žemberu (z Bobrovca) šikovne pracovali aj murári z Liptova. Nasledovali tesárske práce, ktoré sa prevádzali pomerne pomaly, preto koncom roku 1925 kostol nebol dokončený a sv. omše sa počas zimy slúžili v starom kostole. Keď bol železobetónový chórus postavený, bola na ňom prevedená zaťažkávacia skúška. Na chórus poukladali veľké množstvo tehál, ale nedošlo k žiadnemu prehybu. Na jar 1926, teda presne o rok, bol kostol hotový. Nasledovali už iba dokončovacie práce a začalo sťahovanie potrebných častí zo starého kostola. Firma Rieger za týždeň presťahovala organ na nový chórus a osadili sa aj nové lavice.

V nedeľu 9. mája 1926 sa v starom kostolíku slúžila svätá omša poslednýkrát. Veriaci so slzami v očiach spievali Te Deum, a tak sa lúčili s časťou svojho srdca, s kusom histórie. Kostolík so šindľovou strechou slúžil veriacim 133 rokov. V ten istý deň preniesol Viktor Milan Sviatosť Oltárnu zo starého kostola do fary, kde bol v strednej izbe oltár a potom, 19. júna 1926, bola Sviatosť prenesená na bočný oltár nového kostola. Rozmery starého kostola boli nasledovné: sanktuárium 4,5 m dĺžka a 7,7 m šírka, kostolná loď 10,6 m dlhá, 9,5 m šírka. Chórus bol podopretý desiatimi drevenými stĺpmi. Kostol bol barokový, s pristavanou predsienkou a vstavanou vežou. Oltár bol neskorobarokový, s usporiadanou stĺpovou architektúrou z polovice 18. storočia. Rozmery nového kostola: výška 33,5 m, klenba 11 m, dĺžka 33,3 m, šírka 12,5.

Hneď na druhý deň začali rozoberať starý kostol. Časť materiálu sa odviezla na cesty, lepšie skaly sa spotrebovali na oporu farského múru, postavením skalného brehu za novým kostolom a časť skál sa použila na výstavbu kaplnky v Rovni. Bočný oltár a kazateľnica boli spálené a hlavný oltár bol Maticou slovenskou uložený v múzeu v Martine. Matica slovenská zaň vyplatila 500 korún.

Viktor Milan bol biskupovi osobne odovzdať pozvanie na slávnostnú konsekráciu kostola v máji 1926. Biskup Ján Vojtaššák bol na kongrese v Chicagu v Amerike, preto bola slávnostná vysviacka kostola v Krivej stanovená na 29. august 1926. Do hlavného oltára boli uložené, v nádobke s priemerom asi 10 cm, relikvie mučeníkov a slovenských patrónov sv. Andreja a Benedikta. Biskup tieto relikvie dostal od Karola Kmeťku – nitrianskeho biskupa.

V deň vysviacky prišlo na sv. omšu asi 10 000 ľudí. Vysviacka sa začala o 8. hodine ráno a trvala do 13. hodiny popoludní. Kolaudácia kostola prebehla dňa 11. septembra 1926 a previedol ju za prítomnosti staviteľov a občanov Krivej Arnošt Mézl, vrchný stavebný štátny komisár z Dolného Kubína, ktorý bol zároveň dozorcom stavby. Oltáre do kostola boli vyhotovené rezbárskym majstrom Ferdinandom Prinottom z Trenta v Taliansku. Prinott zhotovil aj oltárik sv. Antona, kazateľnicu, krstiteľnicu, spovednicu a betlehem. Za tieto práce mu bolo vyplatených 71 800 korún a za dopravu z Talianska 10 000 korún. Na vybavenie kostola obetovali: Ján Mikuš 8 000 korún na tri sochy na hlavnom oltári, Mária Bašticová, r. Kravská 13 000 korún na bočný oltár, občania, ktorí boli v tej dobe v Amerike zaplatili oltár sv. Antona, Valent Lofaj 3 000 korún na boží hrob, lavice zhotovili majstri v Dolnom Kubíne. Jedna lavica stála 590 korún. Kovové časti vyrobil Alojz Tengler z Kovovýroby v Prahe (večné svetlo 4 000 korún, luster 6 000 korún). Farníci v tej dobe kostol odhadli na viac ako 700 000 korún. Staviteľom bolo vyplatené 463 480 korún. Kostol bol postavený v neoromantickom slohu. Z interiérového vybavenia sa už dnes v kostole nenachádza kazateľnica, ktorá stála na mieste, kde je dnes oltár sr. Zdenky, večné svetlo, lustre a zo spovednice je zachovaná len jej čelná stena.

Zdenka Schelingová vo svojom zápisníku píše: „Naším duchovným otcom v dedine je kňaz a kanonik Viktor Milan. On ma pokrstil a učí nás náboženstvo. Je prísny a dôsledný. Pôsobí u nás od roku 1910 a za krátke obdobie už zorganizoval výstavbu novej farskej budovy aj kostola a neskoršie aj školy. Starý kostol bol malý a všetkých nás nepojal. Ale ja som sa v ňom dobre cítila, stisnutá medzi dievčatami, ako v našej izbe.

Nový kostol je veľký, priestranný. My dievčatá, všetky do štrnástich rokov, kľakávame vpredu vľavo pri šrámkoch pred oltárom. Býva nás tam do tridsaťpäť až štyridsať. Na krásnej výmaľbe ma vždy najviac zaujme veľký, nástenný obraz poslednej večere. Apoštol Ján má hlavu na Kristovom pleci a ostatní sedia okolo stola. Jeden z nich chce pánovi Ježišovi čosi povedať. Je ich dvanásť a trinásty pán Ježiš, tak ako nás doma. Často rozmýšľam a poznávam, ktorý z apoštolov sa na koho z dediny, alebo z našej rodiny podobá. Zo traja by sa mi aj pozdávali a najmä jeden je celkom taký, ako ten mládenec u Baláža, ale neviem ako sa volá.

Miništrujú starší chlapci v pekných kamžiach, ktoré im veľmi svedčia. Myslím si, že oni sa len zaúčajú v kostole a keď budú starší, budú určite kňazmi. Aj keď nie všetci, aspoň daktorí. Ako by im to svedčilo. Iste sa dobre cítia tí chlapci pri oltári v takých pekných háboch, celkom vpredu, kde hocikto nemôže ísť. Tam sú pri kňazovi, pri bohostánku, no a kde je kňaz a bohostánok, tam je aj Pán Boh. On všetkým ľuďom pomáha. Keby som bola pri ňom, prosila by som ho, aby pomohol našim rodičom, aby toľko nepracovali a mne a Cyrilkovi lepšie topánky. Tieto sú mi už malé, stískajú mi nohu a niekedy aj nachramujem.

V kostole veľmi rada spievam. Pred svätou omšou sa tetka Zahorka modlí ruženec a potom predspevuje pesničky, ktoré sú nie v žiadnom spevníku. Jój a koľko ich vie a žiadnej knižky nemá. Zo spevníka mám najradšej „K Márii voláme v každej úzkosti…“, alebo „S anjelským pozdravením zvon sa ozýva…“ Vtedy spieva celý kostol, aj chlapi, ktorí sú vzadu v laviciach. A je veľmi pekne, keď spievajú chlapi aj ženy spoločne. Chlapské hlasy mi vtedy pripadajú ako búrka, keď ide z poza Magury.“

Ešte neskončili starosti okolo výstavby nového kostola, už sa Viktor Milan zaoberá myšlienkou postavenia novej školy. Neskôr (1930) priviedol do tejto školy rehoľné sestry Svätého Kríža. (Viac v kapitole Školstvo)

Posledný zápis Viktora Milana v Historiae dómus je zo dňa 8. októbra 1931. Bol menovaný za kanonika a z rozhodnutia biskupa Jána Vojtaššáka odchádza do seminára v Spišskej Kapitule, aby sa podieľal na výchove kňazov. Viktor Milan – veľký dobrodinec, staviteľ a horlivý duchovný otec krivskej farnosti nečakane zomiera dňa 24. marca 1938 v Krajskej nemocnici v Košiciach. Pohrebné obrady sa konali dňa 26. marca 1938 a v tom istom čase sa v Krivej slúžila za neho sv. omša. Jeho telesné pozostatky sú uložené v kanonickej krypte v Spišskej Kapitule. Odkaz Viktora Milana má pre Krivú a jej obyvateľov nesmiernu hodnotu. Neboli to iba stavby materiálne, ktoré po sebe zanechal, ale stavby duchovného charakteru. V Krivej pôsobil v rokoch 1911 – 1931.

Obecné zastupiteľstvo, dňa 24. októbra 1935, zaslalo Vdp. Viktorovi Milanovi list v tomto znení:

„Najdôstojnejší pán, Viktor Milan, kanoník Sp. Kapitule,

Obecné zastupiteľstvo obce Krivá na dnešnom zasadnutí sa jednomyseľne uznieslo vysloviť vám v mene obce Krivej svoju úprimnú vďaku za vašu neúnavnú a obetavú prácu vynaloženú na vkusné usporiadanie našej obce.

Dobre sme pamätlivý toho, aké ťažkosti ste museli pritom prekonávať, aby sa s pomocou Božou dobre dielo vydarilo. Dnes z toho máme všetci, celá obec, úprimnú radosť. S potešením počúvame, že každý našu obec chváli. Už aj v novinkách o našej obci s pochvalou píšu. Tak Slovenský Hlásnik v Košiciach dňa 12. okt. 1935 priniesol článok s nápisom: „Slovenské obce, ktoré by mohli byť vzorom pre iné“, v ktorom medzi viacerými obcami je ako vzorná obec zaradená i naša Krivá. Podobná pochvala našej obce sa objavila aj v iných novinkách.

Nás naplňuje uspokojenie, že v našej obci bolo vykonané kus cieľavedomej a dobrej práce bez toho, že by obec uviazla v dlhoch. Všetko, čo bolo podnikané, bolo robené z rozvahou. Každá investícia bola umiestnená na patričnom mieste. Na tom máte Vy, najdôstojnejší pán kanonik, nehynúce zásluhy.

Akú dôležitú zložku pri väčšej investícii znamená dobré vedenie, to najlepšie teraz vidíme na iných obciach, ktoré tiež investovali, stavali verejné budovy, ale o vkusné usporiadanie sa pri tom nemal kto starať. Peniaze sa minuli, ale estetický výhľad obce povznesený nebol.

Úctive Vás prosíme, ráčte láskave prijať od nás skromnú, ale úprimnú rozpomienku a vďaku.“

Podpísaní všetci členovia zastupiteľstva obce.

Dňa 28.2.2011 sa konala v Krivej ďakovná sv. omša pri príležitosti 100. výročia príchodu vdp. Viktora Milana do obce.

Po odchode vdp.Viktora Milana z Krivej farnosť dočasne spravoval dlžiansky farár Jozef Zastko a nedeľné bohoslužby konal vdp. Anton Žákovič, trstenský františkán, ktorý bol v tom čase práve prijatý biskupom do diecézy. Ešte v roku 1931 dostal od biskupa poverenie pre správu farnosti v Krivej bobrovský farár, Aladár Polačík. Keď sa ho už krivskí veriaci chystali slávnostne prijať, kvôli zdravotným dôvodom sa vzdal svojho dekrétu. Otec biskup potom požiadal o správu farnosti Krivá, v tom čase vrbovského pána farára, Jozefa Hohola.

hohol

Dekan Jozef Hohol

Zaujal miesto v krivskej farnosti 25. február 1932. V Krivej pôsobil v prevratných rokoch plných hospodárskych a politických kríz. Za jeho pôsobenia sa okolo kostola vybudovala silná betónová ohrada (r. 1935). Ohradu zbudoval podnikateľ Ján Bebej (z Krásnej Hôrky) za sumu 15 215,- Kčs. V tom istom roku maliar Kajfus (z Dolného Kubína) vymaľoval farskú budovu. V roku 1936 majster Július Adam (z Rožňavy) podľa plánov Viktora Milana a pod dozorom Jozefa Hohola vymaľoval kostol krásnymi maľbami (za sumu 39 400,-Kčs). Kostol bol dovtedy iba vybielený.

V roku 1941 za účasti regulačnej komisie z Bratislavy, ktorá skúmala regulačný plán Krivského potoka, sa Jozef Hohol, pod ktorého správu patrila aj škola, spoločne s vedením obce rozhodli, že nové koryto potoka prejde aj cez školskú záhradu a tomuto cieľu bude potrebná sanácia školskej stodoly. To bola pre vedenie obce veľká pomoc. Bol to príklad, ktorý nasledovali potom aj ostatní majitelia, ktorí vlastnili pôdu a nehnuteľnosti pod budúcim korytom potoka. Jozef Hohol kvôli dlhej a ťažkej chorobe opustil Krivú 23. marca 1942 a v tomto roku 4. júla 1942 v Sabinove zomrel v 60. roku života a v 36. roku kňazstva. Jeho telesné pozostatky sú uložené v Podolínci.

Dekan Jozef Hohol účinkoval v Krivej 10 rokov. Veľmi si ho obľúbili deti. Keď chodieval na prechádzky, vždy prichádzali k nemu a on im rozdával cukríky. Veľmi rád chodil na poľovačku s Jozefom Leginusom st. Vždy sa zastavili na Stasovej pri kaplnkách a modlili sa. Dekan Hohol so žartom hovoril, že to preto, aby sa im niečo podarilo zastreliť. Počas svojho pobytu v Krivej vydal knihu Katechizmus v kázňach.

 

mrkva

ThDr. Michal Mrkva

V roku 1942 nastupuje do farnosti Krivá kňaz ThDr. Michal Mrkva.

Narodil sa 23. septembra 1900 vo Vyšnej Šuňave v okrese Poprad. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Levoči a v Trnave. Tieto mu na čas prerušila 1. svetová vojna. Narukoval a dostal sa až do Talianska. Tu ho zastihol koniec vojny a po návrate mohol dokončiť štúdiá v Trnave. Nasledoval seminár v Spišskej Kapitule a Prahe. Po kaplánkach v Hruštíne a Veličnej bol menovaný za profesora bohoslovia v Spišskom seminári (1927 – 1933). Neskôr odišiel do pastorácie; ako farár do Bzín a odtiaľ 24. júna 1942 do Krivej.

Jeho život v Krivej bol popretkávaný ťažkými udalosťami – 2. svetová vojna, SNP, komunistický puč (1948), akcia „K“ z 13. na 14. apríla 1950 – zrušenie a uzatvorenie kláštorov v ČSR a tiež uzatvorenie kňazského seminára v Spišskej Kapitule.

Počas svojho účinkovania v Krivej prežil tri zatknutia. Prvé v júli 1945, keď ho zatkli v Ružomberku, pretože sa otvorene postavil proti zoštátneniu cirkevných škôl. Po dvoch mesiacoch sa vrátil bez súdneho procesu. Zo žalára bol prepustený na základe lekárskej správy o prudkom zhoršení jeho zdravotného stavu. Od tej doby zostal v „pozornosti“ štátnych úradov.   Pokračoval v pastoračnej činnosti v Krivej. Boli vojnové roky a v obci sa striedali nemeckí, maďarskí a ruskí vojaci. (Viac v kapitolách 2. svetová vojna a Krivské kaplnky.) Má zásluhu na prekonaní všetkých príkorí druhej svetovej vojny v Krivej. Svojou rozhodnosťou a s nasadením vlastného života uhájil zdravie, česť, životy i majetky občanov.

Po skončení vojny, zlepšenie nenastalo. V roku 1948 sa komunisti zmocnili vlády. Dňa 13. apríla 1950 prichádza „Akcia K“ – perzekúcie kňazov, rehoľných sestier, zatváranie kláštorov a násilná likvidácia kresťanských tradícií a hodnôt. Biskup Ján Vojtaššák bol zatknutý a za ním boli na rade kňazi, rehoľníci, likvidácia katolíckych časopisov, spolkov, krížov…

1. novembra 1950 prišli do Krivej súdruhovia zaistiť kňaza, čo sa im nepodarilo, nakoľko veriaci z Krivej sa postavili na odpor jeho zatknutiu, hoci došlo aj k streľbe do vzduchu. Na druhý deň prišli ozbrojené zložky, žandári a naverbovaní milicisti na troch autobusoch do Krivej opäť. Práve zvonár Anton Ollo zvonil o 6.45 na sv. omšu. Súdruhovia si mysleli, že zvoní na poplach. Ľudia vidiac, že z autobusov vychádzajú ozbrojení muži s pelendrekmi, vychádzali na cestu, no boli zaháňaní domov, ba aj bití. Napokon priamo zo spovednice vyvliekli kňaza Michala a zároveň s ním zatkli aj ľudí, ktorí boli v kostole. Žandári mali už vopred nahlásené mená tých, ktorí chránili farára v prvý deň a postupne zatýkali aj týchto občanov. Mnohých vyšetrovali a traja z nich boli odsúdení na niekoľko mesiacov či dokonca rok väzenia (Ján Konfala st). Internovanie kňaza trvalo do 13. apríla 1952.

Dňa 4. mája 1952 nastúpil Michal Mrkva za duchovného správcu v Chmelnici pri Starej Ľubovni. Tam pôsobil tri mesiace a prevzal farnosť v Spišskom Hrušove, kde bol 5. februára 1953 opäť zatknutý, nakoľko vyšlo najavo, že bol biskupom Jánom Vojtašákom tajne menovaný za vikára Spišskej diecézy pre Oravu. Dňa 23. decembra 1953 ho súd za velezradu odsúdil na 12 rokov väzenia. V roku 1960 bol amnestovaný, ale do pastorácie sa vrátil až v Oravskom Bielom Potoku v roku 1969, kde 19. augusta 1970 zomiera. V Krivej pôsobil 8 rokov (1942 – 1950) a farnosť mu zostala blízka, preto tu bol na jeho prianie pochovaný.

Dňa 29. júla 1995 sa konala v krivskej doline pamätná svätá omša za Michala Mrkvu, ktorý tu slúžil svätú omšu v roku 1944, kedy bola vysťahovaná celá obec do doliny kvôli pohybom frontu. Tu spolu s občanmi obce prosil, aby dedinu vojna obišla.

Pri tejto príležitosti spomienkovej akcie na Michala Mrkvu bola 2. októbra 2010 na Krivskom kostole odhalená pamätná tabuľa ako spomienka, poďakovanie a vyjadrenie úcty jeho osobe a dielu. V tom istom roku vyšla o jeho živote a diele ucelená publikácia pod názvom Verný Cirkvi a národu (Jozef Habovštiak, vydavateľstvo lúč 2010).

V období medzi odchodom Michala Mrkvu a príchodom Juraja Čierneho, viedol faru v Krivej excurrendo Štefan Mišeta, správca farnosti Podbiel.

 

juraj-cierny

ThDr. Juraj Čierny

Od 1. októbra 1951 ju prevzal ThDr. Juraj Čierny

Narodila sa 24. apríla 1908 v Ružomberku. Ordinovaný bol 12. júla 1931. Bol prednostom vojenskej duchovnej správy vo funkcii vedúceho vojenského ordinariátu a po jej zrušení, na začiatku ateizácie v armáde, prešiel do pastoračnej činnosti. Od 1. februára 1952 sa stal dekanom dolnokubínskeho dekanátu a od 1. augusta 1963 okresu Dolný Kubín, čo v tom čase zahŕňalo celú Oravu. V roku 1954 bol menovaný cirkevným sudcom tretej inštancie u arcibiskupského fóra v Olomouci pre cirkevnomanželské spory na Slovensku. V roku 1968 bol menovaný prosinodálnym examinátorom v odbore cirkevného práva v Spišskej Kapitule pre diecézne kňazstvo.

Počas účinkovania Juraja Čierneho v našej obci, za pápeža Jána XXIII., dochádza v katolíckej cirkvi k prevratným zmenám. Bol slávený II. vatikánsky koncil (1962 – 1965), latinský jazyk pri obradoch bol definitívne nahradený spisovným jazykom, svätú omšu kňaz začal slúžiť obrátený tvárou k veriacim pri oltárnom stole – dovtedy bol kňaz obrátený k veriacim chrbtom. Evanjelium a kázeň sa už nehlásali z kazateľnice, ale z miesta vedľa oltárneho stola – od ambony.

Juraj Čierny zomiera 26. mája 1979 v Krivej a je pochovaný na miestnom krivskom cintoríne.

V Krivej pôsobil 28 rokov (1951 – 1979). Za ten čas spoznal veľmi dokonale všetkých obyvateľov obce. Známe boli jeho kázne, kde okrem Božieho slova zaujal aj rozprávaním o vesmíre a technických výdobytkoch vtedajšej doby. S veľkou úctou nosieval Sviatosť Oltárnu, keď išiel vysluhovať sviatosť pomazania nemocných. Cestou od kostola až k nemocnému opakoval: „Pochválená a zvelebená buď, najsvätejšia Sviatosť Oltárna, Ježišu, Tebe žijem, Ježišu, tebe umieram, Ježišu, Tvoj som.“ Pri stretnutí sa s ním, ľudia kľakali na zem, na obidve kolená, bez ohľadu na okolie či počasie, aby tak vzdali úctu Kristovi v Eucharistii. Juraj Čierny nevedel, že bol vzorom a príkladom mladému Alojzovi Chmelárovi.

 

kauciarik

Jozef Kaučiarik

Takmer po mesiaci dostáva farnosť Krivá nového kňaza, rodáka zo susednej obce. Jozef Kaučiarik sa narodil 1. októbra 1922 v Dlhej nad Oravou. Za napomáhanie a tajné ukrývanie kňaza v rokoch perzekúcií bol po roku vyšetrovacej väzby v roku 1953 odsúdený na štyri roky väzenia v baniach v Jáchymove. Jeho túžba, stať sa kňazom, sa mu naplnila v roku 1968, keď už ako 46-ročný nastúpil na kňazské štúdiá. Vysvätený bol vo veku 49 rokov.

Do Krivej nastúpil zo svojej kaplánky v Tvrdošíne. Za správcu krivskej farnosti bol menovaný dekrétom biskupského úradu v Spišskej Kapitule zo dňa 27. júna 1979 slovami: „Týmto mením Vaše doterajšie pôsobisko vo vinici Pánovej a ustanovujem Vás za správcu farnosti Krivá, s účinnosťou od 1. júla 1979.“ On sám hovorí: „Už pri božom obede, po pohrebe Juraja Čierneho, mi biskup povedal, aby som tu už zostal.“ Prijal som svoje menovanie s pochopením. Poznal som veľmi dobre ľudí v Krivej, veď som im bol susedom. Veľmi často som sa s nimi stretal a poznal som aj ich životné podmienky. Pri pastoračnej činnosti som bol častým spovedníkom v krivskom chráme, a preto ani priestory (fara a kostol) mi neboli cudzie. Srdcom i telom som sa tak mohol zároveň priblížiť k svojej rodnej dedine. Od prvého dňa, čo som prišiel do Krivej, som sa snažil odovzdať všetko svoje umenie otca, priateľa, duchovného radcu i učiteľa.“  

Jozef Kaučiarik bol človekom veľmi kultúrnym, s vynikajúcimi rozprávačskými schopnosťami a výbornou pamäťou. Výborne ovládal latinčinu a hebrejčinu. Mnoho iných kňazov a seminaristov sa chodilo k nemu zdokonaľovať. Veľmi známe sú aj jeho porovnania starého a nového zákona. Svojím myslením dokázal transformovať odveké zákony do nových dní života. Jeho snom bolo vychovať za svojho pôsobenia z chlapcov v Krivej aspoň jedného seminaristu a kňaza. V tejto myšlienke ho podporil aj vikár Štefan Garaj slovami: „Postaraj sa, aby aj z Krivej boli noví kňazi!“ Tento sen sa mu splnil, keď do seminára nastúpil Pavol Zaťko a Róbert Tokár. Sám hovorí: „Odvtedy som vložil do nich všetku svoju nádej. Videl som v nich svoju budúcnosť a pokračovanie božieho volania.“ Žiaľ, vidieť ich ako kňazov sa mu nepodarilo.

Po odpustovej slávnosti 9. mája 1994 nečakane zomrel. Za účasti veľkého počtu kňazov a veriacich ho biskup Andrej Imrich pochoval na cintoríne v Krivej. V dedine, ktorú si za 15 rokov pôsobenia tak veľmi obľúbil (1979 – 1994). Počas jeho účinkovania v Krivej mu veľkou oporou bola rodina Jozefa Daniela (v Ulici).

Za svojho účinkovania dal podnet na opravu krivskej fary, kde sa uskutočnili úpravy vonkajších priestorov, časti podláh, zmenila sa pracovňa a dlhá farská chodba bola predelená závetrím na dve časti. Sanovaná bola aj pec na fare, v kostole boli osadené dubové okná, nové lavice pre deti a nové lustre. Za jeho účinkovania sa previedla aj generálna oprava organu.

Bol človekom bez pretvárky, bol priamy, veľmi trpezlivý a mal rád presnosť a hlavne poriadok týkajúci sa bohoslužieb a správania sa veriacich počas nich. Tento poriadok nám mnohí závideli. Hovorieval: „Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba.“ Jeho životným krédom bola Božia láska. Veľmi často ju citoval vo svojich kázňach. Sám o nej svojím príznačným hlasom hovorí: „Chcem, aby láska na zemi vydržala čo najdlhšie. Pán predsa hovoril, aby sme zostali v jeho láske, sám s nami býval na zemi, aby nám ukázal, ako sa s láskou má žiť. Veď je to jeho prikázanie, „Milujte sa navzájom!“ Bojím sa, pretože kresťanská láska vyprcháva, stráca sa a my vieme, že človek nemôže žiť bez toho, aby nemal niekoho rád. Ťažko je takému človekovi, ktorý je bez lásky, prázdny. Preto o lásku treba každodenne bojovať.“

Vdp. Jozefa Kaučiarika sme poznali ako človeka, ktorý dokázal do krátkej homílie vtesnať veľa životnej múdrosti. Často končil svoju homíliu slovami, „Múdremu stačí!, Po príklady netreba chodiť ďaleko. Aby sme neboli iba zvyčajníci!“ Známy je jeho výrok pri sobášnych sv. omšiach: „Akú palicu si si vzal, takou sa podopieraj!“

V roku 2008 vydal vdp. Anton Kováč v spolupráci s kolektívom autorov (ktorého členom bola aj PaedDr. Mária Konfalová z Krivej) Memorabiliu o Jozefovi Kaučiarikovi.

 

Po smrti Jozefa Kaučiarika prevzal správu nad farnosťou farár zo Sedliackej Dubovej Henryk Sitek, pôvodom Poliak, ako svoju filiálku, ktorú viedol krátko a po ňom spravuje farnosť Eugen Ďubek, farár z Dlhej nad Oravou, rodák z Oravskej Polhory, taktiež excurrendo. S týmito správcami farnosti sa striedali aj rehoľníci františkánskeho rádu z Trstenej. Toto obdobie trvalo v Krivej viac ako dva roky. Po tomto období prichádza v roku 1996 do krivskej farnosti vdp. Ján Špiriak.

 

spiriak        

Ján Špiriak

Sa narodil v Nesluši 14. júna 1944, v jednoduchej roľníckej rodine – otec Jozef (*1900) a matka Mária rod. Pučalová (*1907). Mal piatich súrodencov: Demeter, Justín, Mária, Margita, Oľga. Po ukončení základnej školy v rodnej obci si zvolil odborné štúdium elektrotechnického zamerania v Žiline, ktoré ukončil maturitnou skúškou.

Po niekoľkých rokoch odpovedá na božie volanie a nastupuje na teologické štúdiá Bohosloveckej fakulty v Bratislave. V tomto období to bol jediný seminár na Slovensku. Šesťročný pobyt v bratislavskom seminári prerušil z dôvodu nastúpenia na základnú vojenskú službu do Čiech ako tankista.

V roku 1970 úspešne ukončil teológiu a 21. júna 1970 bol ordinovaný kňaza Spišskej diecézy. Sviatosť kňazstva prijal z  rúk rožnavského biskupa Dr. Róberta Pobožného v Dóme sv. Martina v Bratislave. Po vysviacke a primičnej svätej omši začal svoju pastoračnú činnosť v banskobystrickej diecéze: (r. 1970 – kaplán v Detve, r. 1972 – kaplán v Banskej Bystrici a Brezne). Po uplynutí štyroch rokov natrvalo pôsobí v rôznych farnostiach Spišskej diecézy. Najskôr ako kaplán v Letanovciach (1974), ako farár v obciach Dedinky (1977), Huty (1980), Komjatná (1985), Úloža – zároveň spravovanie farnosti excurrendo Vyšné Repaše (1992).

Dňa 5. júla 1996 prichádza na Oravu, do Krivej, ktorá po smrti tamojšieho farára vdp. Jozefa Kaučiarika (1994) bola bez správcu farnosti. Tu pôsobil až do roku 2002, keď rozhodnutím sídelného biskupa odchádza do Vavrečky. Svoj život poručil Otcovi dňa 14. januára 2009.

Prvým dojmom krivskej farnosti – ako sám spomínal – bol pre neho nezabudnuteľný pohľad na kostol v čase jeho vonkajšej i vnútornej rekonštukcie.

Počas svojho šesťročného pôsobenia sa snažil vo farnosti rozvíjať náboženský život, navštevoval chorých, katechizoval a veľkú pozornosť venoval deťom.

Zaviedol: Obnovu manželských sľubov pri príležitosti dožitia sa 50 rokov spoločného života, krstné náuky pre rodičov i krstných rodičov priamo v dome dieťaťa, do slávenia liturgie zapojil i stálych, dekrétom ustanovených mladých akolytov: Martin Gočala, František Konfala, Marek Gašper, neskôr Miroslav Baláž,  Miroslav Kubala a Anton Zaťko, ktorý hovorí: „Popri správe cintorína mi pribudla aj, nazval by som ju, sviatočná práca v kostolena žiadosť p. farára Jána Špiriaka, podávanie sv. prijímania. Po absolvovaní školenia som obdržal od Spišského biskupa Mons. Františka Tondru poverovací dekrét, na základe ktorého môžem príležitostne pomáhať p. farárovi. Popri tejto činnosti, na žiadosť nášho kostolníka, Michala Škaru, začal som pomáhať aj jemu, už staršiemu, aj keď na svoj vek veľmi čipernému kostolníkovi. Tak, ako to povedal duchovný otec Špiriak: „Urobiť pre spoločenstvo, v ktorom sa nachádzam, okrem práce pre svoje živobytie, aj niečo navyše!“ Svoju prácu v kostole pokladám za česť.“

Keďže Božie slovo má zaznievať dôstojne a zreteľne, dobrovoľní veriaci sa zúčastnili jazykového kurzu, ktorý viedol Mgr. Jozef Vengríni, a dodnes vykonávajú posvätnú službu lektorstva.

V súlade s cirkevným právom bola zvolená farská rada, s ktorou duchovný otec často spolupracoval, najmä v čase zvažovania realizácie podlahového kúrenia v kostole. Aj napriek mnohým odhováraniam zo strany veriacich sa napokon rozhodol pustiť do náročnej práce. Dnes, už s odstupom času, môžeme konštatovať, že jeho riešenie bolo tým najlepším.

 

V prvom roku prípravy (1997) na Veľké jubileum – roku dvetisíc, veriacich zasväcoval do tajomstiev poznávania Ježiša Krista, ktorý si v našom živote jednoznačne vyžaduje pozornosť, lebo len natoľko sme kresťania, nakoľko mu dávame v našom osobnom, rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote prvé miesto.

V nasledovnom roku (1998) vyvinul úsilie prehĺbiť vieru v Ducha Svätého a jeho pôsobenie vo veriacich a v Cirkvi. Aby sa život veriacich pôsobením Ducha Svätého obohatil vnútornými hodnotami, pred svätou omšou si veriaci vyprosovali pomoc Ducha Svätého prostredníctvom dvoch modlitieb, ktoré sám dodal.

O rok neskôr (1999) vyzýval Svätý Otec obrátiť pozornosť na Prvú Božskú Osobu – Otca a duchovný otec nabádal krivských veriacich, aby vplyv sekularizmu nevytrhol z ich vnútra základné pravdy viery. Dal im návod, ako dobre prežívať tento rok – ako rok návratu k Otcovi – cestou obrátenia, pokánia a modlitby. Jeho návod (obrátenia a pokánia) nezostal len v rovine teórie slova, ale ho i praktizoval každodenným spovedaním, čo možno pripodobniť vzoru jeho birmovného patróna sv. Jána M. Vianneyho (patrón spovedníkov).

 

Trojročnou prípravou na Jubilejný rok 2000 vďaka nemu mohli veriaci naplno prežiť tento ROK MILOSTI s ťažiskom slávenia Najsvätejšej Trojice, Eucharistie a Svätého Písma, čo aj viditeľne naznačil umiestnením ambony (obrátenej k veriacim ) so štólou a Svätým Písmom vo svätyni chrámu.

Súčasťou tohto roku boli aj rôzne duchovné aktivity:

  1. Sväté púte (návšteva katedrálnych chrámov a pútnických miest) – vďaka jeho úsiliu veriaci z Krivej 15. septembra putovali do, pre Slovensko omilosteného miesta, mariánskej svätyne v Šaštíne.
  2. Niekoľko veriacich sa spolu s duchovným otcom zúčastnilo na Diecéznom Eucharistickom kongrese v Poprade
  3. Kalendár jubilea roku 2000 – tento osobitný kalendár presne určuje jubileá jednotlivých skupín Božieho ľudu. Duchovný otec priebežne z neho vyberal témy do svojich homílií – napr. deň chorých (11.2.), deň umelcov (18.2.), deň kléru (18.5.), deň žurnalistov (7.veľkon.nedeľa),deň mládeže (15.8.) a pod.

 

Toto všetko svedčí o tom, že duchovný otec Ján citlivo vnímal dianie v Cirkvi. Oboznamoval veriacich s obsahom nových publikácií vydaných Svätým Otcom Jánom Pavlom II. – apoštolské listy Tertio milenio adveniente (blížiace sa tretie tisícročie), prostredníctvom ktorého priblížil duchovný program obnovy na posledné tri roky 20. storočia, Novo millennio inunte (Na začiatku nového tisícročia), bula Incarnationis mysterium …

Roky jeho pôsobenia v Krivej sa spájajú i s ďalšími aktivitami: letné gulášové stretnutie miništrantov uprostred krásnej prírody, netradičný prvojúnový darček pre deti – podávanie zmrzliny, povzbudenie mladých k účasti na Medzinárodnom stretnutí mladých so Svätým Otcom v Paríži (1997), obnovenie mužských a ženských ružencových spoločenstiev a mnoho iných, ktoré zostávajú v pamäti veriacich.

 

Nemožno nespomenúť i tie práce, ktoré sa realizovali počas jeho pôsobenia: na farskom úrade boli zavedené gamatky, úprava a zariadenie kancelárie, vonkajšie maľovanie fary a strechy; vo farskom kostole – ukončenie rekonštrukcie kostola i vnútorných malieb, podlahové kúrenie, tepelná izolácia povaly, nová dlažba kostolnej lode a obnova oltárov.

 

Duchovný otec Ján prežíval detské, bohoslovecké i kňazské roky v spoločenstve i v neustálom kontakte so svojimi rodákmi – kňazmi: Ignác Hrubý, Pavol Janáč. Ako oni sami spomínajú, boli si navzájom veľkou pomocou i oporou. Počas jeho pôsobenia v Krivej (1996 – 2002) mu bola oporou rodina Mariána a Emílie Tomkuliakovej.

Jeho rodičia mu pri sviatosti krstu dali meno Ján, a tak jeho životným patrónom sa stal Ján Krstiteľ. V tejto postave vidíme akúsi spätosť s rokmi strávenými v Krivej. Ján Krstiteľ pripravoval cestu očakávanému Mesiášovi, bol jeho predchodcom. Pripravoval ľudí vtedajšej doby k tomu, aby pochopili zámer príchodu Ježiša na túto zem. Tak aj on, každodenným spovedaním a vyzdvihovaním čítania Svätého Písma, pripravoval krivských veriacich k lepšiemu chápaniu a praktizovaniu toho, čo preferoval a preferuje súčasný duchovný otec PaedDr. Ondrej Lajčin.

 

11-34-paeddr-ondrej-laicin

Paedr. Ondrej Lajčin

Sa narodil sa na Orave, 10. januára 1953, v obci Habovka, kde prežil so svojimi súrodencami (Marta, Pavol, Jozef, Mária) skromné, ale pekné roky svojho života. V rodine sa pestovali kresťanské tradície a veľký dôraz sa kládol na mravné hodnoty, ktoré zostali v ňom dodnes hlboko zakorenené.

Po ukončení základnej školy a Gymnázia v Trstenej nastúpil na šesťročné teologické štúdium Bohosloveckej fakulty v Bratislave. 6. júna 1976 z rúk titulárneho trnavského arcibiskupa Mons. Dr. Júliusa Gábriša prijíma sviatosť kňazstva. Toho istého roku nastúpil na Základnú vojenskú službu do Čiech, kde počas dvoch rokov pôsobil na dvanástich rôznych miestach, napr. Bohuslavice nad Vlážím, Dobríš (tu si ho veľmi obľúbil miestny farár), Grabštejn, Písek …

Svoju pastoračnú činnosť začal v r. 1978 ako kaplán v Levoči, 1980 v Námestove, 1982 v Starej Ľubovni a ako správca farností pôsobil od r. 1984 v Slovenskej Vsi, 1993 v Slatvine, 1997 vo Vavrečke a od roku 2002 sa stal správcom farnosti v Krivej.

Duchovný otec kladie veľký dôraz na prežívanie tajomstva Eucharistie, lebo práve táto sviatosť je pre nás kresťanov Božím darom, prameňom jednoty, vzácnou perlou a Chlebom na ceste do večnosti. Hlavným podnetom k tomu bol Rok Eucharistie (október 2004 – október 2005) vyhlásený Svätým Otcom Jánom Pavlom II. Aby veriaci farnosti lepšie pochopili a prenikli do hĺbky tajomstva tejto sviatosti, prichádzali aj mimo bohoslužieb do kostola na návštevy Krista vo svätostánku. Tu postupne jednotlivé rodiny farnosti konali adoráciu a prednášali svoje prosby Bohu. Rodiny sa striedali prostredníctvom prijatia a odovzdania symbolického kľúča od kostola a svätostánku, ktorý bol znakom zodpovednosti veriacich za slávenie Eucharistie. Veľmi osožnou pomôckou bola veriacim malá zbierka modlitieb s názvom Rok Eucharistie v kresťanskej rodine, ktorú duchovný otec venoval do každej rodiny.

Od tohto obdobia, po dnes, sa vo farnosti slávi Deň vďaky za Eucharistiu. Každý štvrtok po slávení svätej omše sa koná eucharistická adorácia sprevádzaná vlastnými úvahami a zamysleniami duchovného otca, ktoré dokážu hlboko osloviť a spojiť so živým Kristom.

Keď Svätý Otec Benedikt XVI. vyhlásil od 28. júna 2008 do 29. júna 2009, pri príležitosti dvetisíceho výročia narodenia veľkého apoštola národov, Rok sv. Pavla, duchovný otec veľmi často vyzdvihoval misionársky význam tohto apoštola. Podľa liturgie, priam cyklicky približoval veriacim teológiu a posolstvo Pavlových listov, jeho pôvod, mladosť, tri misijné cesty a život prvých kresťanov. K autentickým výkladom a vysvetleniam týchto náročných textov mu pomáhali vlastné poznatky a zážitky získané počas absolvovania Pavlových ciest.

Od prvého roku pôsobenia kňaza Ondreja v Krivej až po dnes vidíme, s akým duchovným zanietením tvorivo oživuje mnohé slávenia a udalosti. Spomeňme aspoň niektoré:

Október – modlitba ruženca (deti, mládež, dospelí) s krátkou úvahou podľa zobrazených úmyslov na bočnom oltári Panny Márie, počúvanie zvukových nahrávok mariánskych a iných tém.

November – pokračovanie v modlitbe ruženca za zomrelých s krátkym zamyslením, návšteva cintorína, min. počas prvých 8 dní mesiaca.

Adventné obdobie – rorátne sväté omše, požehnanie adventných vencov.

Vianočné obdobie – vianočná výzdoba kostola, Vianočný list bl. sr. Zdenky, požehnanie našich príbytkov, požehnanie áut.

Pôstne obdobie – Po stopách Ježiša Krista (krížové cesty) podľa jednotlivých stavov (manželia, mládež, deti, chorí a iní), vrcholná krížová cesta ulicami obce na Veľký piatok.

Veľkonočné obdobie – na záver Veľkonočnej vigílie požehnanie jedál v prinesených košíčkoch.

Sviatky a iné slávenia:

– prvé sväté prijímanie (každoročne v nedeľu na Deň matiek) sa vždy nesie v nejakej tematike a symbolike blízkej deťom a zmyslu sviatosti Eucharistie

Spomínané Eucharistické adorácie každý štvrtok po svätej omši

– sväté omše za účasti detí každý piatok (okrem obdobia prázdnin a sviatkov), ktorých hlavnou náplňou je príprava na nedeľné Evanjelium, jeho priblíženie a vysvetlenie primerane ich veku.

Priam veľkolepým spôsobom organizuje slávenie liturgického dňa blahoslavenej sr. Zdenky. Aby to nebola záležitosť len jedného dňa, od roku 2004 každoročne slávi cirkevná komunita v Krivej týždňové, tzv. Duchovné stretnutie s prvou blahoslavenou na Slovenskusr. Zdenkou, ako to sám nazval. Každý deň tohto týždňa slávi svätú omšu iný kňaz, ktorý často prichádza so svojimi veriacimi z farnosti. Duchovnému otcovi obec vďačí tak za zavedenie týždňovej slávnosti, ako aj za myšlienku stavby vonkajšieho oltára v blízkosti kostola. Počet pútnikov v Krivej každoročne pribúda i vďaka propagácii a pútavým plagátom, ktorých autorom je duchovný otec.

Ďalším charakteristickým znakom jeho pastorácie v Krivej je pravidelná príprava na homílie. Jednotlivé príhovory s rozborom jednotlivých čítaní a s príkladmi zo života sú veľmi rôznorodé, pestré a hlavne na zamyslenie. Najradšej vysvetľuje starozákonné knihy s presvedčením, že Starý zákon sa napĺňa v Novom a Nový sa odkrýva v Starom…

Tvorbu príhovorov si nikdy nenecháva na poslednú chvíľu, pracuje na nich s niekoľkodňovým časovým odstupom. Text potom upravuje a vo finálnej podobe odosiela viacerým kňazom na rôzne miesta. Na konci liturgického roka všetky nedeľné a sviatočné príhovory knižne viaže a archivuje vo svojej knižnici. Sú to nielen hodiny a hodiny strávené pri knihách, ale i poznatky získané na cestách vo Svätej zemi, kde je možné pochopiť túto požehnanú krajinu a lepšie porozumieť Evanjeliu. Hovorí sa, že je lepšie raz vidieť, než stokrát počuť. Práve vďaka pútavým rozprávaniam z týchto miest duchovný otec podnietil mnohých z farnosti k tomu, aby navštívili Svätú zem.

K jeho pastoračnej práci neodmysliteľne patrí úcta k starým a chorým. Ich počet vo farnosti nie je malý, no i napriek tomu ich pravidelne navštevuje a duchovne posilňuje.

Z podnetu duchovného otca je každý deň (od rána do večera) otvorený kostol, čo využívajú nielen veriaci farnosti, ale i mnohí, ktorí obcou prechádzajú, na osobné stretnutie s Bohom.

V neposlednom rade je nutné vyzdvihnúť jeho pracovitosť, pečať dobrej rodičovskej výchovy, viditeľnú hlavne pri prácach v okolí kostola alebo farského úradu. Je to akoby spätosť s jeho birmovným patrónom či patrónom našej farnosti – svätým Jozefom (robotníkom).

Veľkou športovou záľubou duchovného otca je beh a turistika. Aj tieto aktivity vie spájať s duchovným životom. Ako sám hovorí: „V zdravom tele zdravý duch.“

Počas jeho doterajšieho pôsobenia sa vo farnosti zrealizovali nasledovné práce: na farskom úrade – izolácia budovy, úprava pivníc, dvora, oplotenie, obnova kuchyne a hosťovskej izby, plastové dvere (vchodové i bočné); na farskom kostole – osadenie a konsekrácia bočného oltára sr. Zdenky, mramorového oltára – 12. novembra 2005 (stôl, ambona, krstiteľnica, stojany na kríž a sviečky), rekonštrukcia spovednice, kostolných lavíc, vchodových dverí, úprava sakristie (maľovanie, plastové okná) a iné drobné práce.

 

Texty prevzaté z monografie obce „Krivá – Obec a jej obyvatelia v plynutí času“ od autorov Petra a Márie Zajacových.