História farnosti

 

Cirkevné dejiny obce sú úzko späté s farnosťou Sedliacka Dubová, kde obec Krivá patrila až do druhej polovice 19. storočia. Nepoznáme náboženské vyznanie prvých osadníkov, valachov, ktorí kolonizovali územie Krivej niekedy začiatkom 16. storočia, ale je zrejmé, že vplyv dubovského plebána a farnosti ako inštitúcie ich vtiahol do komunity podľa vtedajších kánonov cirkvi.

Počiatky dubovskej farnosti sú veľmi staré. Dokumenty Vatikánskeho archívu potvrdzujú, že keď pápež Ján XXII. v roku 1331 poveril Raymunda de Bonofato a Jakuba Berengaria, aby vykonávali súpis pápežských desiatkov v Uhorsku, títo sa v roku 1332 (spolu s decimátormi ostrihomskej arcidiecézy) dostali do Turca. Turiec od polovice 13. storočia vytváral spolu s Oravou spoločnú vicediakoniu podriadenú nitrianskemu archidiakonátu. Na základe revízie príjmov jednotlivých fár v Turci a na Orave stanovili odvody pápežských decím z farských príjmov. Z uvedeného súpisu fár sme sa dozvedeli, aká bola cirkevná organizácia, početnosť fár i kostolov (farských), ale do súpisu sa nedostali fary s príjmom pod 100 grošov. Vtedy prepošt Znievskeho premonštrátskeho kláštora priznal príjem 60 hrivien a ďalších 7 hrivien mal z chovu rýb v kláštorských rybníkoch. Z tohto príjmu platil 3 hrivny pápežského desiatku. Vdp. Štefan, farár kostola Panny Márie (kostol Panny Márie v Socovciach) sa v súpise pre malý príjem neuvádza, i keď bezpečne vieme, že kostol mal svojho farára. Vdp. Mikuláš, farár z kostola sv. Martina (dnešný Turčiansky sv. Martin) priznal príjem dve hrivny a zaplatil 12 grošov. Tento farár bol zároveň turčiansko-oravským vicearchidiakonom, teda cirkevným predstaveným oravských fár. V súpise sú z Oravy uvedené dve fary – Magna vila, dnešná Veličná a fara Orawia (Arawia), dnešná Dubová. Niektorí historici faru Arawiu situovali na hrad. V tej dobe hrad bol obsadený vojenskou posádkou, ktorá strážila obchodnú cestu vedúcu údolím rieky Oravy smerom k colnej stanici v Tvrdošíne. Historici predpokladajú, že v tomto období bola zriadená i fara v Tvrdošíne, ale pre malé príjmy sa do zoznamu pápežských decimátorov nedostala.

Vojenským, hospodárskym i politickým centrom Oravy v tomto období a potom ešte dlhé storočia bol Oravský hrad, ktorého počiatky sa viažu na obdobie vlády Ondreja II. Až syn Ondreja II., Belo IV., hrad včlenil do svojich kráľovských majetkov. Územie Oravy v tomto období bolo pomerne riedko osídlené, ale údolie rieky, kde viedla dávnoveká obchodná cesta k Baltu, bolo osídlené slovanským obyvateľstvom. Z hľadiska vtedajšej politiky Bela IV. Orava nadobudla značný význam ako hraničné územie, ktoré bolo pomerne slabým článkom hraničnej ochrany, odkiaľ sa mohli v medzinárodných konfliktoch očakávať kedykoľvek nájazdy cudzincov, čo sa i dosť často počas 13.storočia stávalo. Tieto okupačné nájazdy nie sú dostatočne zmapované v dejinách Oravy i keď v širších súvislostiach máme o nich vedomosti. Tvrdošín ako colná stanica, kde sa vyberal kráľovský tridsiatok, vstúpil do povedomia slovenských dejín v polovici 13. storočia, keď sa sťažovali liptovskí zemania, že tu musia pri obchodných cestách do Poľska odvádzať tridsiatkovú daň. História uvádza, že táto stanica bola zriadená už za Ondreja II., teda na začiatku 13. storočia.

V polovici 13. storočia susedné územia, Orava, Liptov a Turiec, boli už pomerne husto osídlené. Z útekov synov jobbagionov (zviazaných s pánom sľubom vernosti) z Liptova a Turca a následného právneho riešenia Belom IV. sa dozvedáme, že sa tu javil už prebytok obyvateľstva a tlak presídľovania smeroval na Oravu predovšetkým z Liptova a Turca. Turiec hral dôležitú úlohu v kolonizácii aj z cirkevného hľadiska, keďže územie Oravy bolo podriadené turčianskemu vicearchidiakonovi.

Oravský hrad pre svoju hospodársku existenciu potreboval územie na zabezpečenie živnosti, dostatok pracovných síl na pestovanie potrebných požívatín, na chov dobytka, koní a pod. Písomné záznamy z hospodárenia hradu v tejto dobe sa nám nezachovali.

Vychádzajúc z archívnych zápisov, predpokladáme, že pre hradný ľud bol postavený už v 13. storočí na starom hradisku nad dnešnou Sedliackou Dubovou drevený kostol, lebo cirkevná organizácia v 13. storočí mala už pevné a ustálené pravidlá. Preto sa vylučuje názor, že by tento ľud bol bez Božieho slova, tobôž, keď cirkevná organizácia bola už v pevných rukách v susedných územiach v Liptove a v Turci. Musíme brať do úvahy, že Liptov, Orava, Turiec a ďalšie územia, ktoré boli v tomto období včlenené do Zvolenskej veľžupy, mali svojich zástupcov sídliacich na krajových hradoch. Takým zástupcom pre územie Oravy bol kastelán Oravského hradu. Postupne, ako sa z právneho hľadiska tvorila šľachtická stolica, Liptov a Turiec od veľžupy odčlenili (už v prvej polovici 14. storočia). Na Orave tento proces trval dlhšie. Nebol tu dostatočný tlak zo strany synov jobbagionov, t. j. zemanov, lebo táto vrstva obyvateľstva tu bola veľmi nepatrná.

O dejinách dubovskej fary a pôsobení farárov, resp. hradných kaplánov vieme veľmi málo. Najstaršia dokumentácia z práce turčianskych vicearchidiakonov pri riešení rôznych sporov na Orave bola zničená vpádom husitov do Turca v 15. storočí, keď vypálili archív svätomartinskej a svätomichalskej fary, kde boli spisy uložené. Vtedy prišiel i samotný Martin o svoje výsadné kráľovské listiny. Zachovala sa listina, ktorá riešila spor vyšnokubínskych zemanov s tamojším farárom z r. 1363, ktorý riešil turčiansko-oravský vicearchidiakon a svätomartinský farár Bartolomej. Listina nám potvrdzuje existenciu kostola a fary vo Vyšnom Kubíne. Táto fara neskôr v reformačnom čase zanikla a majetky fary si medzi sebou rozdelili miestni zemania. Prvá dochovaná písomná zmienka o dubovskom kostolíku je z roku 1397. Pôvodne bol z dreva, neskôr primurovali kamennú vežu, hradby a loď kostola.

Magister Donč, veľžupan zvolenský a správca kráľovských majetkov, budoval fungujúci systém administratívy prostredníctvom išpánov, podporoval rozširovanie nových fár, ktoré dotoval i majetkove, aby boli schopné plniť úlohy uložené pápežskými nariadeniami. Napr.: zriaďovanie škôl pri farách, náboženská výuka, chrámový spev, zabezpečenie cirkevných obradov, účasť poddaných na týchto obradoch a pod. Aj v rámci tohto systému sa stavali kostoly vo väčších komunitách, ak neboli ešte postavené. Farské obvody už v 13. storočí zahŕňali maximálne deväť sídelných jednotiek tzv. vill, resp. possesií. Pre oblasť dolnej Oravy takým strediskom bola Veličná, ktorá už v polovici 13. storočia bola označovaná za veľkú dedinu, tzv. magnu villu, ďalej na sever údolím rieky Oravy to bol kostol Arawia, teda kostol pre hradných služobníkov a ostatných kráľovských poddaných a ešte viac na sever to bol kostol na colnej stanici Wardos – sina. Iná situácia bola na konci 14. storočia, keď pribudli dve ďalšie farnosti – v Trstenej a v Kubíne.

Farský obvod hradnej fary v Sedliackej Dubovej zaberal pomerne veľké územie a do tohto obvodu patrila i obec Krivá. Historici nevylučujú aj malú kaplnku v hradnej citadele, ktorá slúžila bohoslužobným účelom hradným úradníkom, posádke a služobníctvu, zdržiavajúcemu sa len na hrade. Písomne sa Sedliacka Dubová, ako „possesio“ – dedina Oravského hradu, spomína dosť neskoro, jednoducho preto, že sa nám nezachovali staršie písomné doklady. Tak je to i so susednou obcou Dlhá. Ani Krivá sa v tomto období nespomína, lebo valasi, ktorí užívali časť krivského chotára v doline Krivského potoka, neboli uvedení v daňovom súpise, neplatili portálnu daň, iba daň od oviec. Ostatná úrodná časť chotára slúžila ako hradný majer pre zámockú kuchyňu. Od toho je i pomenovanie čas­ti chotára „Illes,” vo voľnom preklade, kuchynská živnosť.

V polovici 16. storočia sa protestantizmus (luteranizmus), ako nové reformačné hnutie katolíckej cirkvi, dostal i na Oravu. Počiatok luteranizmu na Orave je často neprávom spájaný s Thurzovským rodom. Zdá sa, že to nie je pravda, lebo ten sa začal na Orave šíriť už od 30-tych rokov 16. storočia a Thurzovci sa stali užívateľmi zemského panstva Oravy až o dvadsať rokov neskôr. Pravdou však je, že oni sa stali hlavnými šíriteľ­mi týchto náboženských novôt. Stali sa predstaviteľmi reformácie a podľa zásady „čia zem, toho náboženstvo“, tento proces na Orave i násilným spôsobom urýchľovali.

Pri kanonickej vizitácii dubovskej fary r. 1559 je zapísané, že je tu dobre udržiavaný kostol zasvätený sv. Kozmovi a Damiánovi, ale farár je značne zanedbaný, málo vzdelaný, ženatý, že mu hradní páni odobrali desiatok z dubovského kostola, ale tento dostáva z kostola Panny Márie pod hradom, kde vysluhuje. Z tohto zápisu vidieť, že farár podľahol reformačným vplyvom. V tomto období časť farských zemí zaujali zemania z Hornej Lehoty, ktorí sa tiež pridávali k novému reformačnému hnutiu.

Podrobnejšie informácie o fare a farárovi v Sedliackej Dubovej máme zo zápisu superintendenta Eliáša Lániho (1570 – 1618), ktorý vizitoval túto faru r. 1611. Podľa vizitácie tohto trenčianskeho seniora a dvorného kazateľa Juraja Thurzu, Krivá po náboženskej stránke patrila do farnosti Sedliacka Dubová a táto zase do nitrianskeho archidiakonátu ostrihomskej arcidiecézy.

Evanjelickým kazateľom tu bol vtedy Ján Sopucius. Do farnosti patrili: Sedliacka Dubová, Dlhá, Krivá, Chlebnice a Horná Lehota. Pucov, Pribiš a Malatiná boli pripojené k hradnej fare v Podhradí.

Kostol na Hradišti v Sedliackej Dubovej sa r. 1559 podľa dobových záznamov nachádzal v dobrom stave, veža bola kamenná, hranatá, loď kosto­la bola z dreva, avšak pre zanedbanie údržby, už na konci 16. storočia bol kostol v havarijnom stave. Bolo to obdobie značného duchovného rozvratu v samotnej cirkvi a malého záujmu farníkov o cirkevné dianie a kostol. Reformácia so sebou v prvých rokoch prinášala nedôveru voči novotám aj voči jej protagonistom, kňazom, ktorí začali tieto novoty šíriť. Stav sa zmenil po žilinskej synode r. 1610, kedy sa protestanti definitívne odtrhli od katolíckej cirkvi a zriadili si superintendencie. Orava podlieha­la pod superintendenciu v Bytči, kde mal sídlo i zemepán Oravy, palatín, Juraj Thurzo, ktorý sa stal hlavným obhajcom týchto novôt. Na svojich panstvách tvrdo zavádzal nové cirkevné poriadky, zriaďoval nové fary, zároveň pri farách zriaďoval i školy. Tak vieme, že v Sedliackej Dubovej už r. 1611 bola pri fare zriadená tzv. farská škola. Predpokladá sa, že tu bola škola už predtým, ale nemáme priame písomné doklady. Postupne sa na fare vystriedali kazatelia v tomto poradí: Jan Sopóci – Sopócius, Martin Rosický – Rosucius, Štefan Bocko a Juraj Rafanides.

Roku 1658 došlo k obnoveniu katolíckych obradov s malým pochopením farníkov. Spomenutý Štefan Bocko bol od roku 1646 už v Námestove, kde spolupracoval so zbojníkom Matejom Klinovským v jeho akciách proti oravským katolíkom. V roku 1672 musel Námestovo opustiť, lebo cisár Leopold I. (1657 – 1705) rozkázal, aby sa kostoly, ktoré boli predtým katolícke, prinavrátili katolíkom, čo sa týkalo aj dubovského kostola svätého Kozmu a Damiána. Počas jeho ovládnutia protestantmi sa na jeho patrónov pozabudlo a za patróna kostola bol stanovený svätý Michal archanjel. Snáď to bolo aj preto, lebo práve na Michala, 29. septembra 1674, nastúpil do Dubovej prvý katolícky farár po reformáci, Juraj Jaromin. Neskôr pôsobil v Babinej a vo Veľkej Suchej.

V tom istom roku tu pôsobil (ako parochus loci – správca farnosti)   Jaromír Gregorij (v iných zápisoch uvádzaný ako Gregorius Jaromír), ktorý bol zároveň vicearchidiakonom. Ešte počas roka 1674 faru znova obsadili protestanti, ktorých z obce a fary vyhnali litovské vojská r. 1683. Krátky čas tu pôsobil poľský kňaz Borovicz, ktorý sídlil na fare v Nižnej, potom v rokoch 1696 – 1703 na fare pôsobil Pavol Oslaň. V roku 1704 faru znova obsadili protestanti – kazateľom tu bol pastor Fabrícius a rechtorom školy Adam Agner. Do tejto školy chodili deti z celej farnosti, teda i z Krivej. Pred týmto obdobím, krátky čas faru spravoval Pavol Albertovič, ktorého dubovskí protestanti vyhnali a on sa načas uchýlil do fílie (filiálky) v Chlebniciach.

Zmeny na farách súviseli s protihabsburskými povstaniami Štefana a Imricha Thökölyho a Františka Rákocziho. Bola to doba veľmi tuhých bojov s Turkami. V roku 1683 na pomoc v boji proti Turkom šli cez Oravu pomocné vojská poľského kráľa Jána Sobieskeho, ktoré Oravu vyrabovali a vypálili dôvodiac, že Oravci sú protestanti. Uhorskí protestanti sa v boji proti panovníkovi spojili s Turkami a hľadali pomoc i u Švédov a Francúzov, na čo najviac doplácal poddaný ľud, lebo niesol celú ťarchu týchto bojov na svojich pleciach. V roku 1670 vojská generála Heistera dobyli Oravský hrad. Na hrade našli už len mŕtvolu vodcu povstania protestantov Thökölyho, čo napomohlo vrátiť kostoly naspäť katolíkom. Toto obdobie trvalo len krátky čas, pretože vypukli nové boje, ktoré definitívne skončili až v roku 1710. Ešte predtým (v roku 1703) sečanský snem rozhodol, že sa kostoly a fary budú rozdeľovať podľa väčšinového kľúča, preto dubovský kostol a fara pripadli protestantom, lebo v tom čase sa väčšina poddaných v Sedliackej Dubovej, Dlhej a Krivej hlásila k protestantizmu. Mimo zostali len Chlebnice. Tento stav trval do roku 1712, keď faru obsadil katolícky kňaz Juraj Brestanský, ktorý tu pôsobil jeden rok a v roku 1713 ho nahradil Matej Radický.

Náboženská situácia v Krivej bola trocha odlišná a striedanie pastorov a katolíckych kňazov na ich spoločnej fare jednoducho nebrali na vedomie. Stali sa tvrdými protestantmi. Už v roku 1642 si v obci postavili drevenú modlitebňu so zvonicou, v ktorej sa zhromažďovali a kde im v Lutherovom duchu vykladal Písmo samozvaný miestny znalec Martin Habovský. Skôr, ako sa stal ľudovým kazateľom, absolvoval tri roky farskej školy v Sedliackej Dubovej a ešte predtým desať rokov slúžil ako zverbovaný vojak, takže v obci vystupoval ako znalec svetových udalostí.

Krivani odmietali dávať dubovským farárom povinné dávky v peniazoch i naturáliách. Potrebné poplatky platili iba za pohreby. Stav odporu voči katolíckym kňazom trval v Krivej až do r. 1715, kedy sa po misijnom pôsobení trnavských jezuitov postupne zbavovali starých návykov a podriadili sa dubovskému farárovi. Podľa štatistiky r. 1715 žilo vo farnosti Dubová 830 katolíkov, 456 evanjelikov a 1166 sa nevyjadrilo. Vtedy ešte celá obec Krivá bola evanjelická. Kostol v Sedliackej Dubovej bol nanovo konsekrovaný a opäť zasvätený sv. Michalovi archanjelovi za farára Mateja Radického, ktorý tu pôsobil do roku 1723. V Krivej vtedy žilo asi 225 ľudí v 45 domácnostiach a za spomenutého farára Mateja Radického v roku 1715 mali už zvonicu s jedným zvonom (z r. 1642), ktorý bol zasvätený Panne Márii. Krivskí veriaci túžili po vlastnom kostole. S jeho stavbou však museli počkať ešte viac ako 80 rokov. Ich duchovný v Dubovej musel dať do poriadku najprv materský kostol.

Mateja Radlinského vystriedal Ján Holický (1723 – 1731), ktorý na mieste terajšieho kostola postavil provizórnu kaplnku. Potom odišiel do Trstenej, kde pôsobil až do svojej smrti (1754). Na fare ho vystriedal Juraj Marikovský (1731 – 1751), ktorý v Dubovej zomrel a tam bol aj pochovaný. Na Žiari bol počas jeho pôsobenia postavený murovaný kostol (1736). Jeho nástupcom bol Matej Bernolák (1751 – 1756) zo Slanice, príbuzný známeho filológa Antona Bernoláka. Už v Seminári svätého Štefana v Trnave Matej Bernolák dosiahol titul bakalára a magistra filozofie. V Dubovej však dlho nepobudol, odišiel do Šipíc, potom do Tesár a do chorvátskeho Grobu, kde aj zomrel. Týchto kňazov tu spomíname preto, že sa starali aj o Krivú a patria do jej dejín a jej duchovného smerovania. Potom z Orávky prišiel do Dubovej Michal Bergan (1756 – 1761), odkiaľ po päťročnom pôsobení odišiel do Podvlku a stal sa apoštolským protonotárom. Po ňom nastúpil zázrivský farár Štefan Šváby (1761 – 1769), ale po ôsmich rokoch sa vrátil do Zázrivej. Po ňom bol farárom František Madoscanyi (1770 – 1775), po ňom Ján Lacko (1775 – 1788), ktorý je v starých matrikách uvedený krstným menom Ján a v zozname Hradského ako František.

Za Jána Lacku Krivá s Dubovou opustili ostrihomskú arcidiecézu a stali sa súčasťou novoutvorenej Spišskej diecézy. V tomto období na fare pôsobilo viacej františkánskych kňazov, ktorí zároveň prevzali správu cirkevnej dubovskej školy. Boli to: Gaudentius Matschay, Bazilius Relai, Adalbert Livatkay, Bonifác Žitták, Solan Martinkovič a kaplánom tu bol Ján Dvorský, rodák zo Spišského Podhradia, ktorý sa v roku 1789 na tejto fare stal miestnym farárom. V auguste 1796 odchádza do Rabče, kde pôsobil ako dekan. Do Dubovej prišiel z Pucova farár Michal Karpinský (pôsobil v Krivej do r. 1812). Po ňom prichádza Andrej Királi a v roku 1825 dostáva dubovskú faru Jozef Matkovčík.

V 18. storočí pre útoky protestantov úcta k svätým síce trochu upadla, ale aj vtedy sme mali niekoľko významných prejavov úcty k cirkvi. Z nášho pohľadu je zaujímavý prejav úcty k sv. Jozefovi. Pápež Benedikt XIII. v roku 1726 do Litánií ku všetkým svätým vsunul aj meno svätého Jozefa a to hneď za Jánom Krstiteľom. Kazateľ, svätý Leopard de Port Maurice, vo svojich misijných kázňach okolo roku 1750, ktoré mali veľký úspech medzi ľudom, hovorí, že rebrík do neba má tri stupne: Ježiš, Mária a Jozef. Svätý Alfonz z Liguori v tom istom čase vo svojej meditácii o svätom Jozefovi hovorí, že si od neho treba prosiť tri milosti: odpustenie hriechov, lásku k Ježišovi Kristovi a šťastlivú smrť. Možno, že na patrocinium krivského kostola mala vplyv aj pobožnosť k trom srdciam: Ježiša, Márie a Jozefa, ktorá sa od roku 1733 šírila v Portugalsku a v Brazílii a je zaujímavé, že socha svätého Jozefa na krivskom hlavnom oltári (v novom kostole) mala tiež znázornené srdce, čo mohlo byť inšpirované staršou predlohou.

Krivani sa cítili ukrivdení pri mnohých cirkevných obradoch. Keď prichádzali do kostola v Sedliackej Dubovej, pre jeho malú výmeru sa dnu často ani nedostali. Požadovali od farára, aby niektoré obrady odbavoval v ich obci, na čo boli ochotní načas uvoľniť i miestnosť v richtárovom dome. Boli však presvedčení, že bez kostola tento tlak bude málo účinný. Už počas vizitácie dubovskej fary, ešte ako protestantskej, vizitátorom superintendentom Joachimom Kalinkom, poprední občania Krivej, spolu s richtárom obce, prosili vizitátora o pomoc pri postavení modlitebne v obci.

Za pôsobenia Jána Dvorského bol v Krivej roku 1793 postavený filiálny kostol, ako kaplnka pre starých ľudí a deti, aby v nečase nemuseli chodiť do dubovskej školy, kde sa v tom čase učili náboženstvo a latinský jazyk. V Krivej si vtedy prikúpili ešte jeden väčší zvon, ktorý zasvätili sv. Jozefovi.

Základný kameň kostola bol posvätený a položený 29. apríla 1793 v prítomnosti dubovského farára Jána Dvorského i kňazov z okolitých farností – Jakuba Šaligu – Kubín, Jána Toporczyho – Veličná, Jozefa Janičáka – Pucov, Mikuláša Kaníčka – Kňažia, Augustína Weidermana – Chlebnice, Štefana Kostku – Nižná a Solana Martinkoviča – dubovský kaplán. Stavebné práce, ktoré postupovali dosť rýchlo, previedli krivskí veriaci. Oravské panstvo im dodalo len drevo na pálenie vápna. Novopostavený kostol bol zasvätený sv. Jozefovi, čo súviselo s už spomínanou úctou, aj keď titulný obraz na hlavnom oltári predstavoval Teréziu z Avily, nad ktorou sv. Jozef s Pannou Máriou držia plachtu ako ochranný plášť. Aj v tomto prípade nemožno poprieť španielsky motív. Starý neskorobarokový oltár sa podobal terajšiemu novogotickému oltáru, ale umelecky bol oveľa cennejší. Kostol dostal tiež organ a iné potrebné zariadenie.

Dubovský farár mal povinnosť sláviť tu bohoslužby raz za mesiac a na odpust svätého Jozefa, čiže ročne 13-krát. Týmto sa veľmi uľahčilo veriacim, ktorí už nemuseli tak často chodiť do Dubovej, čo okrem vzdialenosti bolo spojené aj s inými ťažkosťami, nakoľko bol riekou často zničený cestný most pred Dlhou.

Zdá sa, že inšpirátorom stavby krivského kostola a jeho patrocínia bol Solan Martinkovič. Pri zakladaní kaplnky, čiže vlastne v zárodku farnosti, bol dubovským kaplánom Solan. Bol františkán, jeho rehoľné meno bolo Solan. Vzal si ho na poctu veľkého španielskeho misionára v Latinskej Amerike, sv. Františka Solana (je známy ako divotvorca nového kontinentu). Je tu teda akési mystické príbuzenstvo medzi týmto svätým, trstenským františkánom a dubovským kaplánom Solanom Martinkovičom a duchovným ovzduším krivského kostola.

Prvý krivský kostol z roku 1793 bol oveľa menší než súčasný. Pri jeho stavbe sa vynaložilo veľké úsilie. V máji 1794 veriaci vydelili zo svojho chotára na udržiavanie kostola dve role – jednu za Oravou a druhú (väčšiu) medzi močidlami. V júni 1794 bola v dubovskej farnosti birmovka za účas­ti spišského biskupa baróna de Révu a pri tejto príležitosti biskup konsekroval krivský kostol. Sviatosť birmovania vtedy prijalo 851 mladých i starých birmovancov, napr. z Krivej 78-ročný Ján Gajdoš.

Z hľadiska cirkevných dejín možno stavbu kostola a neskôr i fary považovať v Krivej za dôležitý medzník. Krivskí veriaci stavali len zo zbierok. Projekt museli predložiť na schválenie Uhorskej miestodržiteľskej rade, ktorá poverila podžupana, aby dohliadol na výber pozemku i na stavbu. Náklady na stavbu sa nesledovali ani v obecnom rozpočte, pretože staviteľský výbor, ktorý si veriaci zvolili, financoval výstavbu z dobrovoľných zbierok, z rôznych pracovných aktivít, brigád, pretože okrem odborných murárskych prác si na stavbe robili všetko sami. Neskôr im inventár zhotovili objednaní remeselníci, čo sa potom financovalo z obecného rozpočtu.

Tento kostol pri veľkom požiari obce (1819) vyhorel, roztopil sa i starý zvon, ktorý používali v obci ešte na starej drevenej zvonici. Zvonovinu potom dali pretaviť znova u zvonolejárov v Banskej Bystrici a obec uhradila za tieto práce 345 rfl. zo spoločného rozpočtu. Opravu kostola, obnovu strechy, veže a inventára vtedy hradili z odpredaja hory a zároveň robili zbierky po celom Uhorsku, ktoré mali povolené od Uhorskej miestodržiteľskej rady. Vtedy mala obec 624 obyvateľov. Pred požiarom bolo v obci 106 domov, po požiari zostalo z nich nepoškodených iba 19. Zahynulo 11 ľudí a zhorelo viac ako 2/3 dobytka, oviec a hydiny. Bola to veľká tragédia, ktorú opisovala i vtedajšia uhorská tlač. Kostol po obnove novovysvätil oravský archidiakon Simrák, ktorý sám poskytol pomoc na obnovu kostola a obce sumou 200 zl. florénov. Chrám bol novovysvätený 7. septembra 1820.

V roku 1844 bola slávnosť 50. výročia postavenia chrámu v Krivej za účasti viacerých duchovných. Občania dostali prísľub, že okolití kňazi budú podporovať žiadosť Krivanov o zriadenie samostatnej fary, čo sa nepáčilo dubovskému farárovi. V tejto dobe však obec mala množstvo starostí s mostmi. Drevený most cez rieku Oravu i mosty cez Krivský potok im v roku 1844 zničila veľká povodeň a obci vznikla škoda vyše 1000 rfl. V roku 1847 obec predala drevo a získané peniaze v čiastke 3572,20 rfl. odložila na stavbu budúcej fary. V tomto období bola na Orave veľká bieda, preto v roku 1847 na celoobecnom zhromaždení občania rozhodli takto: „Už tretí rok veliká bieda panuje, na porade obecného zhromaždenia sa obec jednomyseľne uzniesla, že peniaze, ktoré za odpredatú horu sa získali, aby za tohto zlého času, keď je veľká núdza a skrze pre neúrodu i veliký hlad obyvatelia do chudoby upadli, žeby z tých peňazí každý jeden obyvateľ pomoc obsiahol podľa ralí starých osem, na každú jednu po 300 florénov sa rozdelí…“ Bolo to obdobie, keď hlad a bieda vyháňali z Oravy mnohých starousadlíkov a v niektorých obciach namiesto chleba z múky piekli chlieb z ovsených pilín (otrúb), lebo ani obilie na poli nedozrelo.

Kostolníkom v Krivej bol v tom čase Ján Pazúrik, ktorý bol zároveň i cirkevným kurátorom. Iniciátormi osamostatnenia Krivej, ako farnosti, boli predovšetkým dubovskí kapláni, jedným z nich bol Pavol Staváč, ktorí dochádzali do Krivej na pobožnosti a iné cirkevné obrady, vyučovanie náboženstva i odbavovanie pohrebov a úžitok z toho mal správca fary. Na pomoc sa obrátili i k dekanovi cirkvi Imrichovi Hýrošovi Sliackemu vo Veličnej, ktorý ako vzdelaný a rozhľadený muž podporoval myšlienku zriadenia novej fary a túto žiadosť podporil i u spišského biskupa Zábojského, keď sa naňho obrátili pri príležitosti birmovky v Dubovej r. 1853 poprední občania z Krivej. Biskup Zábojský už v novembri 1853 napísal dekanovi Hýrošovi list:

„Milý synu v Kristu, to, čo som obci Krivej pri kanonickej vizitácii prehlásil, že je možné, aby mala pre väčší duchovný osoh osobitného duchovného pastiera, spomenutá obec znovu a znovu sa toho dôrazne domáhala. Preto posielam Tvojej láskavosti dve listiny v tejto veci. Okrem žiadosti v druhej z týchto listín sú zaznačené príjmy, ktoré nový duchovný bude dostávať od obce…“

Keď dekan tieto listiny ukázal dubovskému farárovi a ten nič nenamietal, ihneď o tom upovedomil biskupa. Biskup Ladislav Zábojský (1850 – 1870) sa prípisom zo dňa 27. novembra 1853 č. 1404/1853 rozhodol zriadiť v Krivej miestnu kaplánku, t. j. trvalú kaplánsku stanicu podriadenú dubovskému farárovi. Zároveň vyzval miestneho richtára Pavla Tomkuliaka, aby podpísal záväzky obce voči kaplánskej stanici. Pri podpisovaní, ako prísažní, boli na listine podpísaní Michal Štelina, Matej Baláž, Jozef Múčka a notár Karol Tomkuliak. Dňa 21. decembra 1853 na fare v Sedliackej Dubovej za prítomnosti miestneho farára Jozefa Matkovčíka, bol za zámocký okres so sídlom v Tvrdošíne, kde vtedy Krivá administratívne patrila, prítomný Juraj Medvecký a okresný dekan Imrich Hýroš-Sliacky. Zmluva bola potvrdená biskupom 16. septembra 1854 a biskup v nej určil podmienky jej platnosti, … že kaplán privedie krivských veriacich na dubovský odpust, nesmie sa vzdialiť z Krivej bez súhlasu dubovského farára a podľa potreby má vypomáhať na dubovskej fare.